Carl Rogers kriticky o vzdelávaní v psychoterapii

Carl Rogers je synonymom rešpektujúcej a citlivej psychoterapie. Jeho myšlienky v kontexte jej vzdelávania sú revolučné a aktuálne aj v dnešných časoch.

Rogers_psychoterapia

Na desiatej česko-slovenskej konferencii o logoterapii (2019) prednášala MUDr. Ľubomíra Izáková, PhD., prezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti SLS, o vzdelávaní a prístupe k psychoterapii na Slovensku. Jej zanietený prejav zdôraznil skutočnosť, že dopyt po psychoterapii vysoko prevyšuje jej dostupnosť. Za varovný signál označila, že na jedného slovenského psychoterapeuta pripadá až 15 000 ľudí. Súčasne je však vzdelávanie v psychoterapii časovo a finančne mimoriadne náročné a navyše nie je dostupné všetkým pomáhajúcim profesiám. Za okolností, keď je psychoterapia vykonaná mimo zdravotníckeho zariadenia môže byť dokonca trestne stíhaná. Jedná sa teda o príznačný paradox. Hoci je pre liečbu psychických problémov neraz nevyhnutná a s ohľadom na počet psychoterapeutov prakticky nedostupná, v istom kontexte je zakazovaná a zadržiavaná v úzkom kruhu psychológov – psychoterapeutov.

Ešte väčším paradoxom na Slovensku zostáva, že pokiaľ ukončí psychoterapeutický výcvik psychológ, ktorý pracuje v psychologických poradniach, školách či centrách poradenstva (mimo zdravotníckeho zariadenia), oficiálne má zakázané vykonávať psychoterapiu. Zároveň však môže byť zapísaný v Zozname psychoterapeutov a môže mu byť pridelený certifikát resp. potvrdenie o absolvovaní výcviku.

V tejto súvislosti sa nedá nespomenúť si na slová Carla Rogersa, ktoré prvýkrát adresoval Americkej psychologickej asociácii na výročnej konferencii takmer pred 50-mi rokmi. Jeho slová plné odvážnej kritiky môžu byť silnou inšpiráciou aj v súčasnom systéme psychoterapeutického vzdelávania. Nájsť ich môžeme v knihe Způsob bytí (2014).

Carl Rogers a jeho prejav

„Výzva, ktorú by som rád smeroval predovšetkým na klinických a sociálnych psychológov, je úplne rezignovať na všetky snahy smerujúce k profesionalizácii. Som si vedomý toho ako je táto myšlienka kacírska, akú hrôzu vyvoláva v duši človeka, ktorý sa usiloval o to, stať sa „profesionálom“. Ja som však sledoval kroky vedúce k osvedčeniam a licenciám a pokusy o vylúčenie šarlatánov z mnohoročnej perspektívy, a pri zodpovednom zvážení, musím konštatovať, že sa minuli cieľom.

V žiadnom prípade nepochybujem o pohnútkach, poctivosti a úprimnej snahe tých, ktorí usilovali o certifikáciu a všetko to, čo s tým súviselo. Hlboko s nimi sympatizujem. Prial by som si, aby existoval spôsob, ako rozlíšiť kvalifikovaného od nekvalifikovaného, kompetentného pracovníka od oportunistu, vykorisťovateľa a šarlatána. Pozrime sa však na niekoľko faktov.

Akonáhle sme si stanovili kritéria pre certifikáciu – či už ide o klinických psychológov, lektorov výcvikových skupín NTL, manželských poradcov, psychiatrov, psychoanalytikov, a ako som nedávno počul, aj o liečiteľoch -, prvým a najdôležitejším efektom bolo ustrnutie profesie v jej minulej podobe. Tento výsledok je nevyhnuteľný. Čo použijete pri tvorbe skúšobných otázok? Pochopiteľne otázky a testy, ktoré sa používajú už aspoň jedno či dve desaťročia. Kto je dosť múdry na to, aby sa stal skúšajúcim? Isto človek, ktorý má aspoň 10 či 20 rokov praxe, a s výcvikom začínal niekedy pred 15 či 25-mi rokmi. Viem, ako tvrdo sa títo ľudia snažili o to, aby svoje kritéria zmodernizovali, ale vždy boli niekoľko krokov pozadu. Certifikačný proces je teda zakorenený v pomerne ďalekej minulosti a v ich termínoch aj profesiu definuje.

Druhú nevýhodu tu uvádzam s veľkou ľútosťou: existuje rovnaké množstvo autorizovaných šarlatánov a vykorisťovateľov ľudí ako tých neautorizovaných. Ak budete mať priateľa, ktorý bude nutne potrebovať psychoterapeutickú pomoc, a ja vám bez nejakej ďalšej informácie dám meno terapeuta s diplomom v klinickej psychológii, pošlete svojho priateľa za ním? Samozrejme, že nie. Budete chcieť vedieť, čo je to za človeka a aký je to terapeut, pretože dobre viete, že je rada terapeutov s diplomami, ktorí nie sú schopní robiť terapiu, viesť skupiny alebo pomôcť manželstvu. Certifikát neznamená automaticky kompetenciu.

Treťou nevýhodou je to, že snaha o profesionalitu vedie k strnulej byrokracii. Byrokratické pravidlá sa stávajú náhradou za zdravý rozum. Jeden človek je diskvalifikovaný, pretože má 150 hodín supervidovanej terapie, zatiaľ čo iný je potvrdený, pretože má predpísaných 200. Nikto nevenuje pozornosť efektivite každého terapeuta alebo kvalite ich práce či snáď kvalite supervízie, ktorej sa im dostalo. Ďalší človek môže byť diskvalifikovaný, pretože jeho psychologická prax bola vytvorená vo vzdelávacom ústave, ktorý nedisponuje nálepkou „psychológia“. Ďalšie príklady uvádzať netreba. Celej veci začína nepekne dominovať byrokrat so spôsobmi, ktoré sú veľmi dobre známe, a ohromne tak bráni profesii v rozvoji.

Ale je tu aj druhá strana mince. Mám na mysli pracovníkov „horúcich liniek“, ktorých som mal tu česť spoznať v minulých rokoch. Prostredníctvom telefónu sa pokúšajú zvládať ťažké drogové halucinácie, hroziace samovraždy, zložité milostné pomery, rodinné nezhody, všemožné druhy osobných problémov. Väčšinu z týchto pracovníkov tvoria univerzitní študenti alebo čerství absolventi s minimálnym intenzívnym praktickým výcvikom. Presvedčil som sa, že v rade týchto krízových situácií používajú schopnosti a úsudok, pri ktorom by nejeden profesionál zbledol závisťou. Pokiaľ však využijeme bežné štandardy, sú úplne „nekvalifikovaní“.

Mohli by ste namietnuť: „Ale ako chcete zabrániť šarlatánom, ktorí klientov psychologicky zneužívajú, často s veľkým finančným ziskom?“ Rešpektujem túto otázku, ale rád by som upozornil na to, že človek, ktorého cieľom je okrádanie druhých, tak môže robiť, bez toho aby sa nazýval psychológom. Po zrelej úvahe hovorím, že prísne profesné štandardy nedokážu vo väčšej miere vydieračom a šarlatánom v ničom zabrániť. Keby sme sa sústredili na zdokonalovanie a poskytovanie vynikajúcej individuálnej pomoci, prišli by ľudia skôr k nám než k podvodníkom.

Je nutné postaviť sa čelom k faktom, že v prípade jednania s ľuďmi nedáva žiadny certifikát príliš veľkú záruku skutočnej kompetencie. Keby sme neboli tak arogantní, mohli by sme sa tiež mnohému priučiť od „nekvalifikovaných“ ľudí, ktorí sú niekedy v oblasti ľudských vzťahov skutočnými majstrami. Som si plne vedomý toho, že pozícia, ktorú zastávam má nevýhody a mnohé riziká. Avšak podobne je na tom aj cesta k certifikátom a licenciám.

Postupne preto dochádzam k záveru, že keby sme sa zbavili „profesionality“, „kvalifikovanej odbornosti“, „diplomovaných psychológov“, mohli by sme našej profesii otvoriť závan sviežeho vetra a tvorivosti, ktorá v nej roky chýba.

Vo všetkých oblastiach – medicíne, ošetrovateľstve, pedagogike, robotníckej či tesárskej práci – má certifikácia tendenciu zmraziť a sploštiť profesiu, pripútať ju k minulosti a brániť inováciám. Ak sa budeme pýtať, prečo sme si o americkom lekárovi vytvorili predstavu hrabivého spiatočníka, člena toho najrigidnejšieho zväzu v krajine a predovšetkým odporcu poskytovanej lekárskej starostlivosti tam, kde jej najviac treba – bezpochyby prídeme k záveru, že tento obraz vo vedomí verejnosti pomaly, hoci neúmyselne, vytvárala Americká lekárska asociácia. Avšak pôvodným zámerom bolo udeľovať certifikáty a licencie kvalifikovaným lekárom a chrániť verejnosť pred mastičkármi a bylinkármi. Mrzí ma, keď vidím, že sa psychológia vydáva rovnakou cestou.

Vytvorme učebné postupy v psychológii do takej podoby, aby sme boli pre verejnosť užitočnejší než len ako „guruovia na okamžité použitie“, autori nových a nevyskúšaných módnych vĺn, vykorisťovatelia priživujúci sa na verejnosti, ktorí prehlasujú, že majú odpoveď na všetky ľudské problémy. Až bude naša užitočnosť úplne zrejmá, potom už nebude treba žiadne prepracované mašinérie pre udeľovanie certifikátov a licencií.“

Doktorka Ľ. Izáková oproti Rogersovi tiež zdôrazňuje,  že každá terapia by mala mať pravidlá – a k nim patria aj osobnostné predpoklady a vzdelanie terapeuta. Potrebné je však sa zamyslieť nad tým, čo všetko má vzdelávanie obsiahnuť, aby vzdelávanie nebolo príliš náročne  – a ono je – časovo, finančne, energeticky. Ľ. Izáková pripomína, že zmeny v systéme psychoterapie na Slovensku je potrebné urobiť a vopred ich poriadne uvážiť – je zrejmé, že tak ako je to doteraz, činí psychoterapiu nedostupnou pre veľkú časť ľudí, ktorí ju potrebujú. Cieľom je mať aj praktickú (nielen teoretickú) možnosť indikovať ju v prevencii a liečbe duševných porúch.

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava Facebook: psychologdusanfabik

Zdieľajte

4 názory na “Carl Rogers kriticky o vzdelávaní v psychoterapii

  1. Absolventi psychoterapeutického výcviku, ktorí vykonávajú prax mimo zdravotníctva certifikát dostať nesmú. Dostávajú len potvrdenie o absolvovaní výcviku, ktoré ich k ničomu neoprávňuje. A do zoznamu psychoterapeutov môžu byť zapísaní, ale tento zoznam je vedený občianskym združením a nemá oporu v legislatíve. Dokonca označenie nezdravotníka titulom psychoterapeut je na Slovensku protizákonné. A ďalší bizár by sa dal menovať.

  2. Sila slova,,dotyk a zdravy gazdovsky rozum,terapia pracou……to su rokmi overene techniky a pojmy,ktore ludom boli stale uspesne napomocne…..ludia vdaka sudrznosti prezili krizy a hrozy vo vojnach,matky s niekolkymi detmi zostavali doma ,kym ich muz lodou cestoval do dalekej Ameriky za pracou,neprisla jej ziadna sms v priebehu par hodin,cakala na list,ktory dosiel o par mesiacov….ludi nahlodala technika,mobily,system,ktory len vyvolava strach a obavy-najsilnejsia zbran manipulatorov,tak sa nie je co divit ludom,ze hladaju pomoc,kde sa len da,mnoho krat naivne naletia,no vela krat pomoze obycajny clovek s ucnovskym vzdelanim,no podanim pomocnej ruky,nielen recami.Biela mafia ponuka vsemozne lieky,zastrasuje,vychvaluje,blaznivy kolotoc,namiesto toho,aby sa ludia vratili k prirode,ludskosti,nehladaju pomoc u blizkych,ale u cudzich,vymizla dovera-nastava tma v dusi-depresia.Je zaujimave,ze primitivne kmene dodnes zijuce psychoterapeutov na liecbu panickych poruch a depresii nepotrebuju.

  3. Som vseobecna lekarka pre dospelych….v mojej ambulancii je enormny vyskyt, narast ochoreni, ktore potrebuju psychoterapiu…Som casto prvy clovek, kt sa o tom dozvie a verte mi nemam tych, casto velmi trpiacich kam posunut. Sprevadzam ich. Je to extremne namahave. Urcite by sucastou praxe VLD, tam, kde je lekar ochotny a disponovany mala byt moznost poskytnut psychoterapiu…. Ide o pacienta? ( psychoterapeuticky rozhovor vedieme tak, ci tak, ak nam na pacientovi zalezi). Ja sama by som, ale REALNE DOSTUPNY vycvik privitala. I ked mudre a empaticke srdce je NAJLEPSI CERTIFIKAT

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.