Perfekcionizmus je špecifický spôsob myslenia, ktorý núti osobu byť alebo minimálne sa javiť ako dokonalý.V súčasnosti sa stáva čoraz rozšírenejší.

Článok je výňatok z vlastnej publikácie – Psychológia intelektovo nadaných žiakov.

V problematike perfekcionizmu rozlišujeme dva základné druhy: adaptívny a maladaptívny perfekcionizmus. Človek vyznačujúci sa adaptívnym perfekcionizmom je schopný si definovať realistické ciele a zažívať uspokojenie po dosiahnutí týchto cieľov. Ľudia, ktorí majú sklon k adaptívnemu perfekcionizmu sa zameriavajú aj na oblasti, v ktorých potrebujú zlepšenie, a nenechajú sa ľahko odradiť vlastnými nedostatkami.

V druhom prípade, maladaptívneho perfekcionizmu, si osoba stanovuje neprimerane vysoké štandardy na svoj výkon. Tieto osobné štandardy sú neraz objektívne nedosiahnuteľné, a preto sú spojené s nepríjemným pocitom, že to, čo bolo dosiahnuté, je neúplné alebo nedokonalé. Aj preto je jedným z najbežnejších príznakov myslenia náchylného k maladptívnemu perfekcionizmu myšlienka, že „musím robiť všetko dokonale alebo to nerobiť vôbec“. Perfekcionizmus poháňa najmä strach jedinca, že nie je dosť dobrý. Strach z neúspechu je taký obrovský, že neraz ženie osobu do extrémnych foriem správania (napr. obviňovanie druhých), aby predišiel pocitu zlyhania a z toho vyplývajúcej úzkosti. Tento typ perfekcionizmu je negatívny najmä pre svoj potenciál, stať sa paralyzujúcim, a to vo forme prokrastinácie či vyhýbaniu sa novým skúsenostiam.

Perfekcionizmus a jeho pôvod

Hoci niektorí autori považujú perfekcionizmus za osobnostnú charakteristiku, môžeme sa domnievať, že sa jedná aj o výchovou podporené a zvnútornené správanie. Pokiaľ rodičia venujú svojim deťom pozornosť len za predvedený výkon (chvália dieťa za recitovanie básničiek, výborné známky, oceňujú pokrok na školských krúžkoch), dieťa sa rýchlo naučí, že pozornosť ľudí, ocenenie alebo náklonnosť sa získava vysokými výkonmi. Dieťa si taktiež zvnútorňuje systém hodnôt, pričom k najvyšším hodnotám zaradí samozrejme výkon a úspech. Vo výsledku preto môže neprimerané zaujatie rodinného prostredia výkonmi dieťaťa spôsobiť, že si v priebehu celého života bude jedinec stanovovať (reálne alebo aj nereálne) vysoké ciele a pokúšať sa za každých okolností o čo najväčší výkon. V jednoduchosti môžeme povedať, že sa jedná o Skinnerovo operačné učenie. Táto teória nám vraví, že ak sa jedincovi po určitom akte dostane  pozitívnej odozvy (napr. pochvala), zvýši sa tým pravdepodobnosť rovnakej reakcie (aktu)  jednotlivca aj v budúcnosti.

Dôkaz perfekcionizmu ako sociálne podmieneného fenoménu, vznikajúceho primárne v domácom prostredí, poskytuje napríklad štúdia od Basiriona a kol. (2014). Výskum zistil, že perfekcionizmus sa vyskytol najmä u tých ľudí, ktorých výchova sa vyznačovala autoritatívnym prístupom, naopak tolerantný výchovný štýl väčšinou neviedol ku vzniku perfekcionizmu.

Typy perfekcionistov

Vo všeobecnosti môžem na základe praktických skúseností rozlíšiť tri typy perfekcionistov:

1. úplní perfekcionisti – musia byť perfektní vo všetkých oblastiach. Títo ľudia veria, že nielen neúspech, ale aj negatívne emócie ako napríklad hnev, agresia, žiarlivosť alebo strach sú nedokonalé, a preto musia byť odstránené. Samozrejme, takéto pocity nemožno vymazať, sú teda potláčané a odsunuté do nevedomia. U týchto ľudí je riziko rozvinutia depersonalizácie (pocit, že v skutočnosti neexistujú) či úzkosti.
2. prokrastinujúci perfekcionosti – títo ľudia chcú dosahovať vysoký až dokonalý výkon, ale vplyvom rôznych faktorov zostávajú pasívni a podvýkonoví. Napriek tomu, že chcú dosahovať výborné výsledky sú často hodnotení ako „lajdáci“. Prokrastinujúci perfekcionisti totiž cítia silný záväzok voči stanovenej úlohe a sú presvedčení, že ju musia vykonať na maximálnu možnú úroveň, inak sklamú seba aj ostatných. Toto presvedčenie sa stáva obrovskou ťarchou, ktorej sa snažia všemožne uniknúť. Môžu sa preto vyhovárať na neadekvátne zadanie úloh, zdravotné problémy či iné. Obyčajne premárnia veľa času, kým sa pustia do stanovenej úlohy.
3. adaptívni perfekcionisti – vyznačujú sa tým, že dosahujú vysokú úroveň adaptívneho perfekcionizmu na úkor maladaptívneho. Tým pádom nemajú problém s úzkostným prežívaním pri výkonnostných situáciách, naopak často sú nimi pozitívne motivovaní. Vysoká úroveň adaptívneho perfekcionizmu pomáha stanoviť si vysoké, ale reálne ciele. Tie bývajú v kombinácii s kvalitnými kognitívnymi schopnosťami aj často naplnené. Nemajú strach z neúspechu, pretože vedia, že nemusia robiť vždy veci dokonale.

Ďalšie informácie na tému perfekcionizmu som poskytol v rozhovore týždenníku Trend TU.

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava Facebook: psychologdusanfabik