Depersonalizácia a derealizácia znamená odosobnenie sa od svojej osobnosti, myšlienok a emócií, najčastejšie v stresovom období.
Depersonalizácia
Depersonalizácia je definovaná podľa Americkej Psychiatrickej Asociácie (DSM-5) ako zážitok neskutočnosti a odlúčenia od seba samého. Osoba sa môže cítiť izolovaná od svojho vlastného bytia (napr. nie som nikto, nemám žiadne ja), pocitov (napr. viem, že mám nejaké pocity, ale necítim ich), myšlienok (napr. moje myšlienky sa nezdajú ako moje) alebo celého tela (zmeny v pociťovaní hladu, dotykov, hlasu). Vyskytnúť sa môžu dokonca mimotelové zážitky, keď jedna časť osobnosti pozoruje druhú, jej myšlienky, pocity alebo telo.
Derealizácia
Derealizácia zahŕňa zážitky neskutočnosti alebo odlúčenia týkajúce sa okolia. Druhé osoby alebo veci sú vnímané ako neskutočné, snové, zahmlené, bez života alebo vizuálne skreslené. Derealizáciu môže sprevádzať rozmazanosť, zvýšená ostrosť, rozšírené alebo zúžené zorné pole, dvojrozmernosť, prehnaná trojrozmernosť, zmenené vzdialenosti alebo veľkosti. Môžu sa objaviť aj skreslené sluchové vnemy, kedy sa zvuky alebo hlasy zdajú tlmené alebo zvýraznené.
Medzi ďalšie príznaky jedincov s depersonalizačnou/derealizačnou poruchou patria aj nepríjemné telesné príznaky (napr. pocit plnej hlavy, brnenie, závraty), ktoré môžu mať príčinu aj v iných pridružených ťažkostiach. S depersonalizáciou sa totiž často vyskytujú úzkosti aj depresie. Depersonalizácia a derealizácia vyvoláva niekedy strach z nezvratného poškodenia mozgu, ktorý však našťastie objektívne nehrozí. Dôležitou charakteristikou zostáva, že depersonalizácia a derealizácia sa vyznačuje adekvátnym kontaktom s realitou.
Príčiny
U podstatnej časti osôb je zrejmá súvislosť medzi poruchou a traumami resp. negatívnymi zážitkami v detstve. Výskumy uvádzajú, že s poruchou je primárne späté citové zanedbávanie, fyzické zneužívanie, pasívne sledovanie domáceho násilia, neočakávané úmrtie člena rodiny alebo priateľa. Najrozšírenejšou bezprostrednou vyvolávajúcou príčinou je závažný stres (medziľudský, finančný, pracovný), depresie či úzkosti (najmä panické ataky).
V období stresu vzniká depersonalizácia a derealizácia pravdepodobne ako vyústenie množstva disociovaných emócií a myšlienok. Disociácia znamená nevedomé oddelenie emócii od udalostí v bežnom živote. Osoba napríklad rozpráva o silných emočných a stresujúcich udalostiach, ale hovorí, že ju to „už netrápi“, „že je to jedno“ atď. Sama osoba tomu neraz verí, že danú udalosť nijakým spôsobom neprežíva.
Môžeme povedať, že disociácia je vo svojej podstate určitý obranný mechanizmus, ktorý nás chráni pred nepríjemnými emóciami. Negatívnym dôsledkom však môžu byť stavy depersonalizácie a derealizácie. Disociáciou sa totiž jedinec vzďaľuje od svojho autentického prežívania a reálneho vnímania samého seba. Nemá možnosť vnímať svoje bytie a pravé JA. Preto, môže byť jeho prežívanie vnímané ako neskutočné, zahmlené alebo skreslené – depersonalizované a derealizované.
Liečba
V prípadoch kedy nie sú pridružené iné psychické ťažkosti môže byť užitočná psychoterapia. Klient sa v rámci nej musí zoznámiť so svojimi vnútornými a pravými pocitmi vzťahujúcimi sa k stresujúcej udalosti. Ich spoznaním a znovuprežitím môže osoba vnímať samého seba a zamedziť tak pocitu odcudzenia či neskutočnosti. Nevyhnutnou požiadavkou však zostáva dlhodobá a pravidelná psychoterapia. Pre mnohých ľudí však nie je jednoduché konfrontovať sa so svojimi pravými pocitmi, ktoré môžu znamenať aj pocity hanby, hnevu či strachu. Aj z toho dôvodu klienti niekedy predčasne ukončujú psychoterapiu a radšej skúšajú alternatívne spôsoby liečby.
Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava Facebook: psychologdusanfabik
Dobrý deň, prosím vás je možné že derealizaciou a depersonalizaciou trpím nonstop každý deň už vyše roka? Navštevujem aj psychiatra ale ten je v mojom prípade bezradný.
Dobrý deň prajem,
žiaľ, áno, je to možné. Tak ako môžeme dlhodobo trpieť inými psychickými problémami (v zmysle depresie či úzkosti) alebo telesnými ťažkosťami, rovnako môžeme dlhodobo trpieť aj derealizáciou.
Neviem nakoľko je to pre Vás prijateľné riešenie, ale uvažoval by som či by Vám psychiater nemohol odporučiť psychoterapiu. Prípadne dá sa aj bez odporučenia, len to potom musíte sami financovať.
Prajem veľa síl.
S pozdravom, Dušan Fábik
Môže sa derealizácia vyskytovať u osôb s poruchou autistického spektra?
Áno, môže.. tak každý iný psychický problém vrátane úzkosti či depresie.
S pozdravom, Dušan Fábik
Je depersonalizacia aj to, ked sa citim uplne prazdna, aj ked trocha prchavych emocii tam je, neviem popisat ako sa mam, nemam potrebu komunikovat s ludmi?
Dobrý deň prajem,
môže sa jednať o depersonalizované, ale skôr to pripomína depresívne prežívanie. Samotný názov však nie je dôležitý. Podstatné je nájsť adekvátnu pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra.
Budem Vám držať palce.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň
Som si isty že trpim derealizaciou vyše roka chcel som sa opytat keby zacnem chodit ku psychologovi museli by sa o tom dozvediet rodicia alebo skola?Co by sa stalo keby ku nemu este stale aj tak nepojdem.
Dobrý deň prajem,
škola sa o tom samozrejme nemusí dozvedieť. Či sa o tom dozvedia rodičia záleží na dohode medzi Vami a daným psychológom. Pokiaľ ho požiadate o diskrétnosť, mal by brať ohľad na Vašu požiadavku.
Či sa niečo stane ak nepôjdete ku psychológovi je ťažké predpovedať. Pokiaľ bude naďalej pôsobiť podnet, ktorý vytvára derealizáciu, môže sa stav zintenzívniť príp. prejsť do panických ataktov.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý den , vsetky príznaky ktoré su hore uvedene prezivam.Zacalo sa to asi 3 roky doazdu ked som sa viac opil.V tom obdobi som mal aj extremne stresy a depresie.V skrate zacalo to tak ze naprv sa mi len tocila hlava,neskôr zacali aj ostatne príznaky.Najneprídemnejsie je asi to ze znicoho nic sa mi vsetko zacne javit abosulutne nerealne a divne, z nicoho nic proste bum a som mimo.Vidim tak ako keby som bol vzdialeny vo svojej hlave.Horsie dni sa citim ako uplne iny clovek,inak rozmyslam,uvazujem,vnimam.S doktormi som to neriseil,nemyslim si ze by mi vedeli nejako pomôct.Myslite ze sa s toho dostanem postupom casu alebo musim vyhladat pomoc? Naozaj uz nevladzem
Dobrý deň, Andrej,
myslím si, že extrémne stresy a depresie, ktoré vyústia do derealizácie sú veľkou záťažou pre každého a nie je vtedy ľahké pomôcť si sám. Myslím si, že by bolo užitočné vyhľadať pomoc psychoterapeuta, „vrátiť sa“ k obdobiu kedy derealizácia začala a opätovne ho prežiť.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň pán doktor, môže derealizacia zahŕňať aj pocity, akoby som sa niekam prepadaval, „nebol tu“, strach zo straty kontroly nad sebou samým, akoby upadanie do bezvedomia, závrat ? Mám panicku poruchu, už roky, ale takéto stavy len asi mesiac, je to niečo hrozné, absolútne netuším co s tým a ci to môže mať súvis s psychikou, či niečo iné? Ďakujem za Váš postreh
Dobrý deň, p. Peter,
je rizikové snažiť sa odhadovať symptómy takto na diaľku, ale ak mám povedať svoj názor, tak to pripomína symptómy depersonalizácie a úzkosti (panickej poruchy) navzájom. Pocit „akoby som tu nebol“ je typický pre depersonalizáciu, strata kontroly a závraty zase pre silné úzkosti.
Držím Vám palce.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobry den, chcel by som sa spytat moze byt depersonalizacia aj pri poruche OCD? Lebo od malicka som si stale domyslal niake choroby a stale som nieco riešil…. Teraz kazda myslienka pre mna v hlave znamena problem a kazdu riesim absolutne kazdu a v kazdej je niaky problem. Psychiater mi zistil ze mam OCD prevazne obsesne myslienky a dal my liecbu. Uzival som Sertralin a odvtedy od cca januara tohto roku sa citim velmi divne, neviem to ani opisat. Take pocity mam ze vsetko je divne okolie niekedy sa citim ako v inom svete a tie myšlienky do toho je to hrozne. Psychiater my povedal ze mam toto depersonalizaciu. Moze byt? Depersonalizacia spojená z úzkosťou. Uzivam teraz Anafranil zmenil som psychiatra aj noveho terapeuta, ten predtym my niako nepomohol. Dakujem za odpoveď
Dobrý deň prajem,
žiaľ, áno. Depersonalizácia sa môže vyskytovať aj pri OCD.
Držím palce s liečbou. Veľa šťastia.
S pozdravom, DUšan Fábik
Dobrý deň , ako sa dá depersonalizacia liečiť ?
Dobrý deň, už keď som bola mladšia tak sa mi zdalo, že vidím veci menšie ako v skutočnosti sú, a asi pred troma rokmi som si prešla veľmi stresujúcim obdobím. Odvtedy som sa postupne uzavrela a začala vnímať veci okolo seba ako neskutočné, akeby som bola vo sne, pripadala som si ako nejaká neznáma osoba keď som sa pozerala do zrkadla. Zabúdam že existujem. Často rozmýšľam ako ostatní ľudia vnímajú život. Potrebujem sa opýtať či je možné sa vyliečiť aj doma a bez pomoci ostatných? A ako si môžem byť istá že tú derealizáciu vôbec mám? Mám pocit akeby sa to postupne zhoršovalo. Bolo by veľmi zložité to vysvetliť rodičom.
Dobrý deň prajem,
pre potvrdenie Vašich domnienok je potrebná samozrejme diagnostika, ktorá sa robí štandardne u psychiatra. Ľudia sa často obávajú tejto návštevy, ale naozaj sa nie je čoho obávať. Psychiater môže potvrdiť Vaše predpoklady a dať Vám návrhy na liečbu (ktorú môžete, ale nemusíte prijať).
Čo sa týka „samoliečenia“, na podobnú otázku som odpovedal už vyššie. Hoci môžeme vedieť aké psychické ťažkosti máme, nie je jednoduché si sám pomôcť. Je to podobné ako keď máme pokazený zub. Môžeme to síce vedieť, ale aj tak musíme vyhľadať pomoc.
Ak by ste mali ďalšie otázky, pokojne mi súkromne napíšte na mail.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň,
v poslednej dobe sa mi často stáva, že ak ostanem hore dlho do noci prepnem sa do stavu v ktorom ako keby jednotlivé predmety boli menšie (napríklad mobil v ruke) a sú odomňa akokeby viac vzdialené.. taktiež sa mi vlastné ruky zdajú akoby ku mne vôbec nepatrili, akoby to ani neboli moje ruky.. mám pocit, že všetko okolo mňa iba sledujem ako film.. tento stav je však buď krátkodobý, alebo zmizne po zaspaní keď sa ráno prebudím.
Mohlo by ísť o derealizáciu?
Dobrý deň, Lucia,
mohlo by ísť samozrejme o derealizáciu, ale bol by som v jednoznačných odpovediach opatrný. Dôležité atribúty sú aj či sa to vyskytuje častejšie, či pociťujete niekedy aj stavy napätia alebo úzkosti a či Vám to narúša Vašu životnú pohodu. To sú tiež podstatné kritéria.
Majte sa pekne, nech zažívate čo najmenej podobné stavy.
S pozdravom, Dušan Fábik
dobry den, lucia,
mame rovnake meno, no zaujal ma okrem mena i vas komentar a spojenie derealizacie so spankom, ci bdenim.
osobne trpim velmi zriedkavym ochorenim spanku, „kls“ : kleine levinov syndrom. prezila som s nim viac ako 20 rokov a mam za sebou uz priblizne 45 atakov, niekedy viacmesacnych.
toto ochorenie je charakteristicke symptomom derealizacie, trpia nim uplne vsetci pacienti kls. zaujimave clanky o derealizacii boli uverejnene i mojou lekarkou, neurologyckou, profesorkou arnulf isabelle a v roku 2015 jej uzasnou studentkou sophie lavault, ktora svoju dizertacnu pracu z neurovedy venovala zrovna derealizacii.
u mna su pocity derealizacie silnejsie rano, niekedy sa zobudzam i niekolko hodin, nemam ziadny odhad, nevien napriklad prejst cez cestu bez svetiel, ochutit jedlo, odhadnut cas, co plynie, mam problem s vnimanim, s hmatom, videnim, pocutim, spracovavanim informacii… akoby som chytala len cast vnemov z okolia, vsetko ide prirychlo… neviem rozlisit realitu od snov, no nemyslim, ze ide o halucinacie… pred ocami mam „zaclonu“ a mavam velke poruchy pamate, sustredenosti a inych kognitivnych funkcii. k veceru, akoby moje zmysly boli uz trochu vycvicene, reagujem na vsetko trochu lepsie. uz viacero rokov nesoferujem, z opatrnosti, lebo pocas kriz je soferovanie a manipulovanie akychkolvek strojov prisne zakazane.
derealizacia je asi najviac neprijemny symptom mojho ochorenia. nastastie nie je pritomna non stop, existuju i obdobia remisie ochorenia. no strasiak je stale tu, aspon raz za tyzden mavam sny spojene s mojim ochorenim.
vela zdravia vsetkym.
dobrý deň,
tento komentár som písala v januári a odvtedy som na tejto stránke nebola.. každopádne teraz mávam tieto stavy už aj cez deň, z ničoho nič.. prechádzajú po chvíli. okrem toho mám odmalička OCD, možno to bude mať nejakú spojitosť.
Dobrý večer,
čo sa môže stať ak sa tieto problémy rozhodnem neriešiť ? predom Ďakujem za odpoveď…
Dobrý deň,
je pravdepodobné, že derealizácia bude naďalej pokračovať. Opäť to môžem prirovnať k pokazenému zubu – aj pokazený zub naďalej bolí, keď sa s ním nič nerobí.
Iná možnosť je, že podnet, ktorý vyvolal derealizáciu (stres, intenzívne emócie) zosilnie alebo zoslabí a v súlade s tým aj zmení intenzitu derealizácie.
S pozdravom,
Dobrý deň, ako to je s šoféronvaním vozidla s derealizáciou ?
Dobrý deň prajem,
šoférovanie je stanovené na primeranom úsudku osoby trpiacou derealizáciou. Nedá sa šoférovanie zakázať, ale každý človek, ktorý má už silno narušené vnímanie hĺbky alebo veľkosti by mal zvážiť či neohrozuje seba alebo ostatných.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň, je depersonalizácia aj to, keď mám už dlhšiu dobu pocit, akoby som bola mimo svojho tela? Nejde o mimotelové zážitky, skôr o také to duševné oddelenia sa od tela. Neviem, ako by som to ináč popísala. Je to dosť nepríjemné. Potom mám ešte také pocity, akoby som bola oddelená od svojho okolia, akoby všetko okolo mňa bolo také umelé, akoby to bol len film. Stále sa to zhoršuje. Čo mám robiť?
Potom mám ešte zopár takýchto otázok: môžu depersonalizácia a derealizácia súvisieť s úzkostnými stavmi? Sú to disociatívne poruchy? Vopred ďakujem za odpoveď.
Dobrý deň prajem,
je samozrejme nevyhnutná diagnostika, ale podľa popisu Vašich znakov sa dá uvažovať o depersonalizácii resp. derealizácii. A áno, úzkostné stavy sa vyskytujú veľmi často pri derealizácii.
Liečba je popísaná v predchádzajúcich komentároch aj v texte. Neviem čo by som Vám k tomu mohol napísať nové. V ideálnom prípade návšteva klinického psychológa alebo psychiatra, ktorý spraví diagnostiku (odporučí spôsob liečby) a potom bude dôležitá pravdepodobne dlhodobejšia psychoterapia. Dá sa tomu pomôcť, len to vyžaduje čas.
Nedá sa totiž očakávať, že po jednorazovej návšteve psychológa to prejde. Často to prirovnávam takto: ak chceme schudnúť 20 kíl a dať sa do fyzickej kondície, tiež nám nepomôže jednorázová návšteva posilňovne. Vyžaduje to čas a disciplínu.
S pozdravom,
Dobrý deň,
V apríli 2019 mi prišlo prvýkrát zle (bola som na vystúpení)- okolie mi pripadalo neznáme, nespoznávala som kde som, kto som a nedokázala som pohnúť s končatinami. Absolvovala som asi všetky vyšetrenia, vrátane MR mozgu- v norme. Takisto chodím k psychológovi, bola som už aj u psychiatra. Avšak ťažkosti sa mi začali zhoršovať, nedokážem normálne fungovať, nonstop sa cítim nereálne, aj okolie mi tak pripadá. Denne niekoľkokrát nastanú aj stavy, kedy si necítim ruky a okolie mi pripadá ako ,,nakreslený obrázok“ a ja si nedokážem spomenúť ako som sa na to miesto dostala. Je to veľmi nepríjemné, nedokážem sa v škole sústrediť a mám strach, že sa to bude ešte viac zhoršovať. Mám len 17 rokov.. čo mi prosím odporúčate spraviť? Za odpoveď Vám ďakujem.
Dobrý deň prajem,
mrzí ma Vaša situácia, z Vášho popisu to znie, že sa ozaj trápite. Zrejme je najdôležitejšie pokračovať v návštevách psychológa. Neviem k akému psychológovi chodíte, ale myslím, že by bolo vhodné vo Vašom prípade, aby mal zároveň aj psychoterapeutické vzdelanie. To by som Vám odporučil pre istotu preveriť.
So všetkým sa zároveň zdôverujte psychológovi resp. psychiatrovi, aby vedeli aká je situácia. Aj to nech vedia, že sa Vám stav zhoršuje. Ak by sa po dlhšom čase nič nemenilo, je možnosť zvážiť návštevu iného psychológa (každý psychológ má iný štýl).
Keby ste mali ďalšie otázky, napíšte mi pokojne na mail, tam to môžeme rozobrať viac.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň, dá sa to liečiť zmenou stravy myslenia a bez liekov? Ďakujem 🙂
Dobrý deň, Aneta,
som si vedomý, že na internete sa dá dočítať o vplyve stravy na rôzne psychické ťažkosti, ale ešte som sa nestretol so žiadnym solídnym výskumom, ktorý by potvrdil súvislosť medzi stravou a depersonalizáciou. Takže v tomto smere som veľmi skeptický.
Čo sa týka liečby bez liekov a zmenou myslenia, tak k tomu samozrejme prechovávam dôveru. Jedná sa v zásade o psychoterapiu, ktorá je zameraná na naše myslenie aj prežívanie. Ak človek spozná svoje emócie v období keď sa ťažkosti objavili, zistí prečo ťažkosti pretrvávajú a spraví aktívne zmeny v živote, je pomerne dobrá vyhliadka na zmenu stavu.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň,
ja mám opačný problém. Dlhodobo zažívam stresy v práci aj doma. V práci je to syndrom vyhorenia a doma zlé vzťahy s potomkom, ktorého bohužiaľ mám veľmi rád.
Ja sa práveže cítim uväznený v realite a opisovaný stav derealizácie a depersonalizácie sa mi javí ako veľmi príťažlivý. Dá sa tento stav vyvolať? Viem, že je to možné pomocou psychedelík, ale touto cestou by som nešiel. Skúšal som nejaké mentálne cvičenia a nejaké náznaky depersonalizácie a derealizácie tam boli, ale stále to nie je ono. Viete poradiť?
Dobrý deň prajem,
pokiaľ máte problémy v práci alebo v rodinnej situácii, odporúčam Vám riešiť problémy tam kde naozaj sú. „Byť uväznený v realite“ je problém, ktorý má vďaka dlhodobej psychoterapii východisko. Vytvárať si popri stresoch ešte aj psychické problémy, ktoré majú často aj fyzickú podobu (závraty, bolestí hlavy) je naozaj neadekvátne.
Držím Vám palce, aby ste nabrali odvahu čeliť svojim emóciám a riešiť problémy priamym spôsobom.
S pozdravom, Dušan Fábik
Cítitm ničo dosť podobné ako túto depersonalizácia len s tým rodzieľom že si neviem vysvetliť niekotré veci. Niekedy som sa zamyslelnad existenciou ľudstva kedy sa mi zatočilo v hlave a necítil som sa akoby som žil bol som tak na chvíľu „niekde inde“.
Rodičov som sa na to pýtal povedali že to je vportiadku
dobrý deň,
moja 12-ročná dcéra pociťuje od začiatku júla stavy depersonalizácie a derealizácie. Príčiny sú nejasné, nakoľko nezažila žiadne traumy, šoky, násilie ani nič podobné.
Príznaky sú tie, čo sú uvedené vyššie v definíciách, avšak fyzické príznaky nemá (okrem točenia hlavy), nič také ako zmena hladu, videnia a podobne.
Tieto stavy depersonalizácie a derealizácie má takmer stále, okrem spania, niekedy sa cíti horšie niekedy menej, ale takmer nikdy nemá normálny stav ako predtým.
čo by ste nám poradili? je potrebné neurologické alebo psychiatrické vyšetrenie, alebo by jej mohol pomôcť psychoterapeut?
Boli sme zatiaľ na prvej návšteve u psychologičky, ale táto sa s týmito poruchami osobne nestretla a pracuje momentálne na dcérinom osobnostrnom profile. neviem, či nám to v tejto situácii nejako pomôže, potrebujeme zistiť príčinu a potrebujeme radu a návod, čo ďalej, aby sa toho zbavila a nie profil osobnosti.
dakujem za odpoveď.
Dobrý deň,
popísané príčine nie sú určite jediné. V podstate akékoľvek udalosti a skúsenosti, ktoré neprežijeme v plnom rozsahu prislúchajúcej emócie nám môžu uškodiť (napr. keď sa nám stane smutná alebo tragická udalosť musíme sa vyplakať; keď nám niekto vytvára dlhodobo stres, musíme sa vyventilovať atď.). Nemusí sa teda jednať výlučne o traumu alebo nejaký šok.Bežné sú aj menej viditeľné príčiny.
Áno, zrejme by bol vhodný postup, ktorý ste napísali. Psychiatrické vyšetrenie môže potvrdiť či sa jedná o depersonalizáciu a navrhnúť liečbu. Predpokladám ale, že najvhodnejšou cestou bude psychoterapia a trpezlivosť. Profil osobnosti nepovažujem za podstatný.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý večer prajem,zaujal ma váš článok o depersonalizacii a derealizacii. Aktuálne sa už 4.mesiac liečiť na popôrodnú depresiu. Beriem Seroxat a zo začiatku neurol,ten už neberiem mesiac a pol.začalo to stavmi úzkosti,strachom že sosaliem. Mala som pocit akokeby moje telo nebolo moje, a som v ňom uväznená,vtedy som to nevedela pomenovať.cele tehotenstvo bolo rizikove,bábätka sme sa dočkali po 7 rokoch manzelstva.Dcerka sa narodila predčasne v 27. tyždni,kvôli opatreniam nemocnice som bola po 3 dňoch prepustená z nemocnice a dcérku som nevidela tri mesiace,kvôli korone neboli návštevy.so začiatku som to zvladala a nepripúšťala si tu situaciu. No proste ťažká situácia. Dcerku máme už 3 mesiace doma,je úplne zdravá.ale k veci,chodím aj na terapiu ktorá mi veľmi pomohla,vyštudovala som psychológiu,viem ako vie pomôcť.stav sa mi zlepšiť.ale nemôžem sa zbaviť pocitov,že nevidím svet reálne,akokeby nebol skutočný,akokeby som sa naňho pozerala cez okuliare,ja to pomenuvam,akokeby som bola mimo,neviem sa koncentrovať,zhoršená pozornosť.pracujem s tými pocitmi, venujem sa veciam čo na bavia,venujem sa dcérke,manzelovi,….športujem,…ale je to dosť otravné keď mam tie pocity a únavné keď ich chcem spracovať.moja otázka je teda či može ísť o derealiz.,prípadne či to môžu byť nežiaduce účinky liekov,ktoré beriem,nadmerne sa aj potom,nepravidelná menštruácia, neschopnosť orgazmu….včera mi napadlo prečítať príbalový leták a väčšina symptomov tam bolo a aj depersonaliz.tam bola spomenutá.,…spomeniem to psychiatrovi ale chcela by som vedieť aj vás nazor.ďakujem za odpoveď.
Dobrý deň,
určite bude najlepšie spomenúť tieto ťažkosti Vášmu psychiatrovi. Podľa príznakov sa jedná naozaj zrejme o stavy depersonalizácie.
Depersonalizáciu môžu spôsobiť aj nežiadúce lieky, ale v tomto prípade by som predpokladal, že sa jedná o prejav stavov úzkosti, ktoré ste popísali. Pri ľuďoch trpiacich úzkosťou sa často vyskytujú aj stavy depersonalizácie a derealizácie. Okrem užívania liekov by pre Vás mohla byť užitočná aj psychoterapia.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň,
pred nedávnom mi bola diagnostikovaná panická porucha, Určitú dobu sa prejavovala silnými telesnými príznakmi (atakmi, ktoré sa podobali infarktu). Telesné príznaky stratili na intenzite, no objavili sa nové: strach zo šialenstva, pomerne silná depersonalizácia a hlavne derealizácia. Podľa psychiatra, ktorého som navštívil sú to všetko vedľajšie symptómy panickej poruchy. Na panickú poruchu som sa práve začal liečiť. Chcel by som spýtať či depersonalizácia a derealizácia zmiznú spolu s ochorením, ktorého ich spustilo ? V prípade úspešnej liečby panickej poruchy
Dobrý deň,
áno, v prípade úspešnej liečby panickej poruchy odchádzajú aj ďalšie príznaky. Držím palce, nech sa Vám podarí prekonať.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň. Chcem sa opýtať. Liečim sa na schizofréniu už okolo 10 rokov. Maam často derealizaciu. Neviete mi povedať prečo sa Derealizacia stále objavuje aj keď užívam lieky aj depotne injekcie. Derealizacia je pre mňa elmi nepríjemná neviem normálne fungovať. Obmedzuje ma to v každodennom živote.
Dobrý deň,
na túto otázku Vám neviem odpovedať. Je to otázka, ktorú by som smeroval Vášmu ošetrujúcemu lekárovi, ktorý Vám predpisuje lieky a pozná všetky potrebné informácie k Vášmu zdravotnému stavu. Bez týchto faktov Vám nemôže nikto iný zodpovedne odpovedať.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň. Už odmalička mám pocit, akoby by som nežila v realite, ale vo ,,vlastnom svete,,. Absolútne nevnímam a neberiem vážnosť situácii, a nevnímam čo sa deje okolo mňa. Mám pocit že často sa len správam podľa pocitov, aké by som mala v tej chvíli pociťovať. Cítim sa, akoby som bola odlúčená od reality, a na seba a svet sa pozerala pocitovo ako cez sklo. Cítim, že som tu, ale vnímam to akoby len zďaleka, nie priamo. Je možné, že mám depersonalizáciu, alebo derealizáciu?
Dobrý deň,Všetko sa to začalo vtedy, keď som chodil na strednú školu
a v triede som sa tam bavil iba s pár babami.
Od prvého ročníka som bol voči nim taký viac mentálne zaostalejší.
A preto sa nado mňa povyšovali argumentami a potom bol jeden spolužiak,
ktorý mi bránil v tom aby som sa bavil s ostatnými spolužiakmi v tom,
že ich manipuloval aby sa so mnou nebavili a keď som to riešil so školským psychológom,
triednym učiteľom a riaditeľom aj viackrát aj tak nič nepomohlo.
Vo mne to zanechalo traumatizujúci zážitok a neviem sa stým doteraz vysporiadať.
Otec mi s tým radil a to tak, že povedal, že si ich mám tvrdo nevšímať a teda sa
traumatizovala moja myseľ aj to vo mne zanechalo psychické následky.
Hovoril mi čo mám robiť a ešte s jedným chalanom z druhej triedy, ktorý mu v tom radil
tak nuestále chodil k mojej lavici a začal sa mi vyhrážať , že skončím pod mostom a podobne.
Trvalo to minimálne 2 roky, čím sa zhoršil aj môj prospech lebo cez vyučovacie hodiny ma vyrušovali. Čo robiť s tou mysľou. Niekedy sa mi o tom zdalo aj v snoch ale neviem či som sa tomu výhybal tomu takže či sa nejedná o posttraumatickú stresovú poruchu.Stále mám eustres alebo distres neviem ktorý teraz ,že som nervózny keď sedím s rodičmi pri spoločnom obede a neviem byť prítomný a sústredený lebo moja mama nás všetkých v spoločnej domácnosti naháňa a aj mňa alebo ona sa za niečím náhaňa a ja potrebujem mať v sebe pokoj a aj pokojné prostredie okolo mňa. Keď som sa raz prechádzal po ulici tak som si chcel rýchlo začať všetko všímať odtrhol som sa od sústredenia. Taktiež potrebujem mať v živote stabilitu. Nemám ju lebo u rodičov je malá dôvera vo vzťahoch. Ja sa stále niečím ponahlam ,že len zabijam čas a neviem sa Ukludniť pritom tom tempe čo je u nás doma. Naposledy keď som sa ešte za ničím nenahlil bolo v 16-17 možno v 14-15. Odvtedy otec ochorel a už som sa nemohol spoliehať naňho. Mám aj derealizáciu ktorá začala strachom o to (žijem ešte s rodičmi), keď otec dostal mozgovú príhodu a keď sa vrátil z nemocnice mama s otcom chodili neskoro spať a ja som mal strach z toho ,že nezaspím a je možné že som mal popritom aj úzkostné stavy a trvalo toto celé niekoľko mesiacov a potom som sa raz ráno zobudil s derealizáciou. Ďakujem.
A tú derealizaciu vyvolala šikana v škole a konflikty doma a bol som veľmi chudý.
Dobrý deň prajem, chcem sa opýtať či ste sa niekedy stretli s tým čo popíšem ja, píšem sem, lebo sa mi zdá, že to s depersonalizáciou súvisí. V mojom prípade by som to ale opísala ako úplnú stratu dôvery v to čo cítim myslím alebo robím, akoby som sa na seba pozerala zvrchu a stále sa vyhodnocovala. Svoj stav akokeby nehodnotím podľa toho čo cítim, ale podľa toho ako to vyzerá. Cítim sa napr. hrozne, ale keď zistím, že som chvíľu schopná normálne sa na niečo sústrediť a napr. normálne odpovedať dcére, zrazu akoby som sa prepla a akoby bolo všetko navonok fajn, zrazu neviem prežívať to, že sa mám vlastne hrozne. Ústi to potom aj do takých stavov paniky z akéhosi vnútorného rozporu. Beriem aj lieky (Citalec) ale neviem či to len nezhoršili, od začiatku som bola na ne precitlivelá a mám pocit, že práve tie lieky posilnili pocit, že to nie som ja, lebo som sa ich vplyvom začala správať inak (problém je, že často som to iné správanie vyhodnotila aj ako lepšie, ale stále nebolo moje) Takže akoby sa jednalo o to, že je tu nejaká iná osoba, ktorá môže byť aj lepšia než ja, ale nie som to jednoducho ja. Tie lieky akoby ma nepustili normálne prežívať aj negatívne emócie, ktoré sa nabalia a ústi to do paniky. Dávku som znížila a niektoré moje normálne a pôvodné reakcie a pocity (aj keď mnohé zlé) sa v náznakoch začali vracať, ale tým, že sa akoby stále pozorujem a sú tu po dlhom čase, tak som paradoxne vyvedená z miery aj z toho, niekedy proste neviem ani čo mám robiť ani čo si myslieť a pod. Dobré sa akoby obrátilo na zlé a opačne, lebo nakoniec sa akože teším z toho, že môžem prežívať negatívny pocit, čo je ale zase dosť schizofrenické. Často som chytala stavy takej premotivovanosti a musela som ich krotiť, ale z toho som celá akoby pomýlené, že už neviem čo je vlastne pre mňa dobre a čo zle. Chodím aj na psychoterapiu, ale neviem to zatiaľ vyhodnotiť, vždy to vo mne vyvolá na chvíľu nádej a tá paradoxne spustí zase také procesy, že nakoniec je to ešte horšie, lebo je to akoby nádej, že môžem sa mať lepšie teda byť iná než som a ja som práve na to, že som iná než som strašne precitlivená, je to zamotané a neviem z toho vôbec von. Ďakujem za radu
Dobrý deň,
áno, stretol. Ako píšete jedná sa o procesy späté s derealizáciou a depersonalizáciou.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň, chcem sa podeliť aj o moje zážitky. Niečo takéto som prvýkrát zažila ešte keď som bola malá. Stavy, kedy som nedokázala rozlíšiť skutočnosť od snov trvali celé dni, týždne aj mesiace. Boli to nepríjemné zážitky, kedy som nevedela čo je realita a čo nie. Veľa vecí som neriešila a nebrala ako vážne, keďže som bola v tom “ veď je to ajtak asi len sen“…Nikdy som neprežila žiadnu traumu, depresie alebo vyslovene zlý zážitok. Bola som šťastné dieťa. Po rokoch sa mi to odštartovalo znova, kedy mi to spustil hlavne alkohol, stavy oddelenia od seba samej trvali aj dva mesiace, raz tuším aj pol roka.. Mala som problém hlavne s hmatom. Kedy som napr. aj pol hodinu pred domom hľadala kľúče vo vačku.. vedela som, že tam sú, no vôbec som ich nevnímala, a podobné veci ktoré mi len strpčovali život a keďže šlo o ten hmat, dosť ma to vo všetkom zbrzďovalo, musela som si veci milionkrát kontrolovať, lebo som nebola schopná ich vnímať…. no po čase som si na to nejak zvykla…po každom vypití alkoholu prišli tieto nekonečné stavy, pocit že všetko je len sen, všetko som pozorovala akoby z diaľky, mimo vlastné telo, mimo svoju hlavu, celé vnímanie bolo skreslené…našťastie už je to dlhá doba čo sa mi to stalo naposledy, no ešte vždy sa v kútiku duše bojím, že sa mi to opäť vráti…
Ahojte, citam tuto diskusiu, pretoze som sama mala problemy s derealizaciou. Je to pocit, akoby ste zrazu ta ani neboli, akoby ste boli mimo. Dokonca aj pocas terapie som mavala tieto stavy dezintegracie. Chcela by som povedat, ze mi velmi pomohla Gestalt teraipa. Odkedy sa stretavam so sebou samou v terapii, je mi omnoho lepsie. Uz pol roka sa nic z toho neobjavilo.
Chcela by som vas povzbudit, ze naozaj existuje riesenie kvalitnej terapie. Pojde to s dobrym terapeutom, vasou motivaciou a riadnou spolupracou. Vsetkym vam drzim velke palce. A budem velmi stastna ak sa aj vam podari z tohto dostat.
Dobrý deň… Neviem či je derealizácia práve môj problém ale snažila som sa nájsť či vlastne existuje to čo trápi mňa a v tomto sa vidím asi najviac. Už keď som bola veľmi malá som sa poriadne zamysela nad tým ako je vlastne možné že žijem, o mojej duši, živote predomnou, ako je možné že sa do tela niečo také ako duša vlastne dostane atď atď a vtedy na mňa prišiel taký pocit akoby ani nič z tohto vlastne nebolo skutočné, zahmlilo sa mi pred očami, rozbušilo sa mi srdce ale potom som otriasla hlavou a asi 5 rokov som si zas šťastne užívala život až som si raz pred 4 rokmi v škole spomenula na ten deň a na moju úvahu a zas to všetko prišlo ale akoby sa to vo mne zaseklo, už nešlo len tak otriasť hlavou a žiť ďalej ale bolo mi tak zle že som musela ísť domov… Od toho dňa som to asi rok zažívala len tak občas aj keď ma to veľmi stresovalo no asi pred rokom sa to vystupňovalo a už som nedokázala normálne fungovať. Začala som navštevovať psychiatričku ale tá do mňa iba pchala čoraz tuhšie lieky a vôbec mi to nepomohlo. Cez leto sa to upokojilo aj keď to na mňa prišlo nebolo to silné a veľmi rýchlo som sa toho zbavila a vtedy som skončila aj so psychiatričkou no teraz som na tom od konca novembra tak že nedokážem výsť z domu… Domov je akoby moje útočisko pred problémami a v hlave som si povedala že doma sa mi nič stať nemôže… Hneď ako vyjdem z dvora začnem panikáriť, hmloe sa mi pred očami, mám pocit že odpadnem, zomriem… a čím idem ďalej od domu tým je to horšie v tedy pre mňa neexistuje okolitý svet, je mi úplne jedno kto sa na mňa pozerá a musím so sebou veľmi bojovať aby som nespadla na kolená a zo zúfalsta nezačala revať niekde na ceste…keď na to nemyslím tak je všetko ok ale ja na to poslednú domu myslím stále keď idem preč z domu. .. A veľmi sa bojím toho že od 25 januára máme ísť zas do školy a ja už teraz viem že to tam nezvládnem… Psychiatrička to pomenovala ako panickú poruchu no ja mám pocit že je v tom niečo ešte viac a panika je už následok toho môjho základného problému no neviem ho pomenovať… Bola by som veľmi rada keby ste si to prečítali a napísali mi na to váš názor
Dobrý deň,
keď psychiatrička uviedla ako diagnózu panickú poruchu, tak by som jej dôveroval. Z Vášho popisu to skutočne vyznieva skôr ako prejavy úzkosti než depersonalizácie/derealizácie.
Čo sa týka liekov, taktiež by som dôveroval psychiatričke. Určite by som Vám však odporučil aj terapeutickú (psychologickú) liečbu. Tá má solídny liečebný potenciál. Lieky obyčajne len potláčajú symptómy.
Držím Vám palce.
S pozdravom, Dušan Fábik
dobry den prajem, ako vela inych ludi, tak aj mna pandemia zasiahla psychicky. jednalo sa najma o strach o blizkych a strach, ze ja niekoho nakazim a on zomrie. do toho vstupovali stresy z prace, z budovania, okolo deti atd.
citil som, ze to prenasam na rodinu a tak som skusil CBD susinu. zafajcil som si to parkrat a manzelka stale vravela, ze som arogantny a bagatelizujem. myslim, ze mi to pomohlo zbavit sa nervozity a byt istym sposobom “nad vecou”. potom som zmenil dymku (mala sirsi otvor, takze som toho vtahoval nechtiac viac) + vypil som po zafajceni asi 2deci vina (z predchadzajucich skusenosti som vedel, ze ma to ukludni a nic extra sa nestane). asi ta zmena dymky a “zvacsena davka” mi privodili tak silnu paranoju, ze som sa nevedel dostat k sebe asi 2hodiny. zazival som pocity, ze sedim na gauci, idem sa napit do kuchyne a ked som pil, stale som uvazoval ci uz pijem alebo sedim na gauci.. ci sa mi to zda, ci je to realne. bolo to asi 3dni po ockovani astrou, takze sa pripojili aj nezmyselne paranoje sposobene kadejakymi hoaxmi, ze za tie stavy moze ockovanie atd. po case to preslo, ale na tie stavy nikdy nezabudnem a odvtedy som nefajcil.
kedze mam problem s nadvahou, zacal som menit stravu – pridal som viac zeleniny, obmedzil sacharidy.. a akosi som zabudol doplnovat vitaminy :/
raz po praci ma manzelka nechala s rocnym synom doma a isla niekam na nakup. po chvili, ked som nemal nejaky kontakt s realitou (syn este nerozprava) na mna dolahol presne ten stav ako ked som vtedy fajcil a zapil to vinom.. bolo to mozno 6tyzdnov potom a medzitym som nefajcil vobec. znicoho nic na mna prisla uzkost, paranoje ci je to skutocne ci je to sen, ci nejak neublizim synovi tym, ze podcenim situaciu a podobne.
jedna sa o derealizaciu? cim to moze byt? neustalym stresom z pandemi, prace, budovania, rodinnych vztahov? alebo zmenou stravy a chybajucimi vitaminmi? myslim, ze ked vypijem viac kav v dany den, vtedy sa mi to vracia castejsie. moze zato dehydratacia? zvyseny/znizeny cukor?
chystam sa navstivit psychiatra, ale chcel by som mat aspon nejaky zachytny bod ci je to psychika alebo nevyvazena strava? preco sa mi ten “bad trip” stale opakuje? velmi silna zla spomienka? ospravedlnujem sa za dlzku, ale neviem to popisat zjednodusene a kratsie.. dakujem za Vas nazor, prajem pekny den.
Dobrý deň,
tak ako je v článku naznačené, spúšťačom depersonalizácie či derealizácie je zväčša emočný stres (rodinné vzťahy atď.). Ľudia to zvyknú pripisovať alkoholu či ľahkých drogám, ale tie sa užívajú práve pri emočnom strese.
Návšteva psychiatra je určite dobrý nápad. Po vyšetrení Vám povie viac.
Prajem veľa síl.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň.
Trpím derealizáciou, ktorú mi spôsobil canaboid. Pocity derealizácie mi spôsobili silné úzkosti až panické ataky. Navštevujem psychiatra aj klinického psychológa. Užívam antidepresíva aj antipsychotiká (quetiapine 50mg). Ja sa chcem spýtať, či práve quetiapine mi nemôže derealizáciu zhoršovať a pridávať nepríjemné pocity – cítim sa nesvoja, vzdialená, ako keby celý svet okolo bola iba veľká halucinácia. Riešila som to s lekárkou, ale ona reaguje tak, že si to nehováram a lieky nemôžu nič robiť. po takejto jej odpovedí sa však nedokážem z liekov upokojiť. Užívam ich, avšak s veľkou obavou. Mám obavu, či prichádza s poškodzovaniu môjho mozgu a že sa stanem psychotická či schizofrenička. Môžu byť moje obavy ohľadne poškodeného mozgu, derealizácie z liekov či prepuknutia môjho stavu do psychózy opodstatnené? Je psychopatologicky vôbec niečo také možné? Alebo je môj strach výplod čistej úzkosti? Budem vám vďačná za odpoveď na moje otázky, s ktorými si neviem rady.
Dobrý deň prajem,
rád by som Vám poradil, ale nemám medicínske vzdelanie (som psychológ), a preto Vám neviem v otázke liekov poradiť. Z poškodenia mozgu však obavy mať nemusíte. Psychotická ani schizofrenička sa na základe Vašich ťažkostí ani užívania liekov určite nestanete. Skôr by som sa zameral na psychoterapiu. Derealizácia aj úzkosť majú pôvod v našich emóciách (canaboid len urýchly nástup), a preto sa dlhodobou terapiou dajú odstrániť.
Pekný zvyšok dňa.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň,
Musí byť derealizácia vždy spojená s vizuálnym aspektom? Považujem sa za emočne nestabilnú osobu a niektoré dni sa cítim „v pohode“ (mám na mysli v pohode, nie príjemne), ale mám obdobia, keď sa začnem cítiť „zle“ a je to sprevádzané pocitom, ktorý si myslím, ze by mohol spadať do derealizácie – všetko (život, to čo robíme, proste všetky činnosti, láska, hodnoty, uuuple všetko) sa mi začnú zdať, akoby boli nereálne, v podstate vymyslené, až sa mi zdá celý život až komický a zbytočný…akoby sa proste len sníval alebo bol len v mysli.. ale vizuálne vidím všetko stále rovnako.. nevyústi to do toho, že by som prestala plniť svoje povinnosti, ale len z toho dôvodu, že sa „bojím“ tie veci prestať robiť, lebo si uvedomujem, že to bude mať následky a či už je život vymyslený alebo skutočný, následky budú bolieť stále rovnako.. takže sa snažím aj naďalej žiť rovnako poctivo, ale celkovo tá snaha mi príde komická.. niekedy mám až pocit, že možno keby so zavrela oči, mohlo by zo sekundy na sekundu všetko prestať exitovať.. (nezamieňala by som to so samovražednými sklonmi, lebo nepokladám za riešenie, že by som prestala existovať „ja“, ale celkovo „svet, existenica“)
Dobrý večer prajem,
ďakujem za otázku a príspevok. Z Vášho popisu by som si dovolil uvažovať, že sa jedná o derealizáciu. Derealizácia totiž naozaj nemusí mať len vizuálny kontext, ale aj mentálny, emočný. Samozrejme, spoľahlivejšia by bola celková klinická diagnostika.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň.
Mal by som malú otázku ohľadom týchto chorôb.
Tak ako už písalo mnoho ľudí, tiež som ako dieťa zažíval podobne pocíty vlastného sveta. Nedávno som sa presťahoval do zahraničia a zažívam dosť stresové obdobie a od 17 rokov sa liečim na epilepsiu. (Momentalne mám 25) Nedávno som začal pocitovať silnejšie príznaky. Môže tam byt spojitosť s epilepsiou ? Beriem Leveteracetam a Timonil
Dobrý deň prajem,
ďakujem za otázku, ale žiaľ neviem Vám pri nej pomôcť. Mám psychologické vzdelanie, nie lekárske, takže nie je v mojej kompetencii ani schopnostiach sa vyjadrovať k epilepsii či užívaniu liekov.
Za pochopenie ďakujem.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň,
syn sa mi zveril s tým, že máva stavy, kedy sa mu okolie nezdá reálne, nezdá sa mu, že situáciu reálne prežíva a nachádza sa v nej, akoby všetko bola simulácia, nikomu nemôže veriť, nevidí zmysel života. Navštevuje psychiatra, ideme aj k psychoterapeutovi prvýkrát. Máva úzkosti, panické stavy, má diagnostikovaní zmiešanú úzkostne-depresívnu poruchu. Je niečo, v čom by som mu mohla pomôcť? Veľmi ma to trápi. Má 15 rokov.
Ďakujem Vám.
Dobrý deň prajem,
chápem, že sa pre syna veľmi trápite a rád by som Vám v tejto situácii pomohol. Žiaľ, nepoznám bližšie Vášho syna, a preto si nedovolím dávať akékoľvek rady alebo inštrukcie. Je to skôr otázka na ošetrujúceho psychiatra, resp. psychoterapeuta, ktorí majú viac informácií.
Mrzí ma, že Vám neviem povedať viac. Držím synovi palce.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň,netuším vôbec kde mám začať ale asi začnem takto hah,v štrnástich cez leto(2022)som bola nútená do húlenia posledné nútenie do húlenia som ostala z následkami nemyslím fyzickými ale už aj psychickými,začala som sa cítiť oddialená od svojho okolia,nevedela som kto som,kde som,ako som sa na danné miesto dostala a podobne myslela som si že to sú čisto len dojazdy tak vždy keď sa mi to stalo vonku tak som kamarátke povedala že mám zas dojazdy po niekom mesiaci som pozerala na internete či je to vlastne možné mať dojazdy mesiac očividne nie a niak som na to kašľala povedala som si že to časom prejde,po niakych dvoch mesiacoch čo som mala“dojazdy“tak mi na tik tok vyskočilo video ako niaka baba vravela že trpí derealizáciou a vravela tam aj čo sa jej deje,všimla som si že všetko s toho mám aj ja(že tým trpím)tak som si to vyhľadala a našla som túto stránku,prečítala som si to a došlo mi že vlastne trpím derealizáciou ale aj tak som sa to niak snažila neriešiť že to proste prejde,po čase to fakt prešlo (približne v decembri)bola som fakt šťastná že som sa s toho vyliečila no a na moje narodeniny v januári mi to zas začalo a začalo to ešte silnejšie,prekonala som sa a povedala som mame tak ako to bolo že som bola nútená do húlenia a že očividne trpím derealizáciou a že by som mala asi chodiť ku psychológovi,moja mama mi to okamžite vyvrátila že žiadneho psychológa nepotrebujem že si to len namýšľam,že si to myslím kôli tomu lebo chcem byť zaujímavá a pod. tak som kašľala na to a začala som si pomoc hľadať inak začala som brať tabletky,dosť mi pomohli tak som bola rada trpila som a trpím traumou,daddy isuess,angry isuess, mám strasné stresy a pod.ked som začala z tabletkami tak som mala vpodstate depresie(je toho na veľa hah ale nejdem tu moc vyťahovať svoj život)a začala som brať viac tých tabletiek a dosť silné tabletky raz som sa skoro predávkovala pretože mi bolo fakt psychicky zle tak som si dala niake silné tabletky na spanie ktoré boli pre dospelú osobu len jedna a ja 15 ročná som si dala 4 prvé štyri hodiny som absolútne o sebe nevedela ale vraj som bola totálne normálna normálne som hovorila,chovala som sa normalne atď,ale ja si z toho absolútne nič nepamätám po 4 hodinách som začala zvracať neviem či druhý krát alebo prvý,a potom po niakej pol hodine som začala vnímať aké nevedela som kto som kde som ako som sa dostala ku km atď (keď som si dala tie tabletky tak som šla za kamarátkou)potom som si povedala že nejdem jesť žiadne tabletky a že kašlem na to že musím nájsť iný spôsob pretože to není dobré,11 marca 2023 derealizácia pôsobí ešte viac ako pred tým je to ešte viac horšie už je to totálne ako niaky film proste cítim sa ako vo filme ale tá kamera čo to natáča nemám tušenie kto sú tí ľudia(moji kamaráti) v tom „filme“ ale proste vždy keď sa cítim ako tá kamera čo filme tak mi to príde ako keby ich proste nepoznám….cítim sa proste strašne divné bojím sa že ľudia vedia ako sa cítim a ako to všetko prežívam a podobne….neviem čo robiť ku psychológovi už ani nechcem ísť pretože im ani nedôverujem atď
mám len 15 a bojím sa že sa s toho nikdy nevyliečim
dúfam že odpoviete,vopred ďakujem za odpoveď:)
Dobrý deň prajem,
mrzia ma ťažkosti, ktoré zažívate. A rozumiem, že môžete mať nedôveru k psychológom. Na druhej strane Vám neviem nič lepšie poradiť ako vyhľadať odbornú pomoc, ktorá môže profesionálne zhodnotiť Vašu depersonalizáciu a odporučiť liečbu.
Držím palce, aby ste našli toho správneho odborníka.
S pozdravom, Dušan Fábik
Zdravim,
mam pocit ze prezivam derealizacie uz od mala, aktualne mam 20 rokov. neviem to ani poriadne opisat. stava sa mi to ked mam horucku alebo ked idem spat. mavam aj strach z tmy, nedokazem zaspat ani pri svetle. dokazem zaspat iba ak spim v posteli s priatelom. zacina to tym ze sa mi zacne vsetko vzdalovat ked zavrem oci. ako keby som videla izbu ale vzdialenu. potom to pokracuje ze aj ked otvorim oci tak vidim vsetko vzdialene. nakoniec ako nejak zaspim tak sa mi sniva hrozny sen, dookola ten isty od mala. mam pocit ze v tom sne nieco pokazim, alebo nedokoncim do konca, neviem to presne definovat ako keby nieco co je nedolezite a nieco ako moje choro postavene svedomie, moje druhe ja ma chce za to znicit a chce ma zabit. v polke toho sa zobudim a prezivam to aj popri vedomi. pisti mi v hlave. mam pocit ze to je nejaka psychoza. teraz sa mi to stalo po dlhej dobe potom ako som sa pohadala s priatelom aj ked som s nim zaspavala v posteli. myslite ze to je sposobene tym ze citim nedostatok emocionalnej blizkosti? lebo ked spim s niekym inym v posteli sa to nezvykne diat. ked prejde ten stavy/psychoza nejak cca a pridem do kontaktu s clovekom dokaze mi byt lepsie. vedeli by ste mi nejak poradit? chodim k psychiatrovi, beriem lieky. len potrebujem skor nejaku odpoved ako od psychologa. nieco co by mi mohlo pomoct predchadzat tomu, najst koren problemu. moze to byt tym ze som bola v detstve fyzicky tyrana? dakujem vopred za odpoved
Dobrý deň prajem,
z Vášho popisu je cítiť, že zažívate veľmi ťaživé symptómy úzkosti a depersonalizácie. Návšteva psychiatra je určite dobrý, prvý krok. Vďaka medikamentóznej liečbe je možné znížiť intenzitu symptómov. Samozrejme, je pochopiteľné, že máte záujem aj o spoznanie psychologickej podstaty problému. Je vysoko pravdepodobné, že na Vašich ťažkostiach sa podieľa súhra minulých zážitkov (spomenuli ste týranie v detstve) aj aktuálnych (napríklad nedostatok emocionálnej blízkosti – či už k sebe alebo iným). Nájdenie vhodného terapeuta alebo terapeutky, s ktorým by ste mohli vytvoriť emocionálnu blízkosť a spracovať traumatické zážitky by bolo výborným druhým krokom.
Držím palce.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý den trpim dpdr uz 2,5 roka bola som hospit. ale mam pocit ze je to stale rovnaké vidim hmlisto a skreslene a mam myšlienky na to ze uz to nema zmysel predsa to nieje mozne aby to zmizlo mam to velmi dlho a som netrpezliva dokaze to vymyznut alebo sa zbytocne snazit?
Dobrý deň prajem,
rozumiem Vašej frustrácii. Liečite sa 2,5 roka a stále to zostáva rovnaké. Mrzí ma to, liečba depersonalizácie vie byť náročná. Spravidla ju spôsobujú naše nespracované emočné zážitky či emočný stres, takže je dôležité sa venovať v spolupráci s terapeutom svojím emóciám. Spravidla to býva dlhodobá spolupráca. Potom prichádza aj úľava od symptómov.
Budem Vám držať palce.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň,
chcela by som sa spýtať či mi viete odporučiť psychiatra na liečbu depersonalizacie.
Zdá sa mi, že v momentálnych zariadeniach sa danému problému nevenujú a venujú sa len depresii, čo sa mi zdá nedostačujúce, keďže to so sebou súvisí. A bez zmiernenia deprsonalizácie neočakávame ani odstránenie depresii. Depersonalizaciou blízka osoba trpí už 7 mesiacov, momentalne je hospitalizovaná na viac mesačnom liečeni v zariadení.
Ďakujem za odpoveď,
Pekný deň.
Dobrý deň prajem,
rád by som Vám pomohol, ale nejestvujú psychiatri, ktorí by sa zameriavali špecificky na depersonalizáciu.
V prípade narastajúcich pochybností, môžete osloviť ošetrujúceho lekára Vašej blízkej osoby a vypýtať si viac informácií o liečbe.
Pekný deň.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý večer, chcela by som sa spýtať či to mohla byť derealizácia. Keď som bola mladšia (okolo 11-13 rokov), mala som niektoré z týchto príznakov (priestory sa zdali väčšie a zaostrené, vnímanie ľudí a sveta okolo seba, akoby nebol reálny, skreslenie času ). Stávalo sa mi to najmä na koncertoch (najmä v ktorých som hrala aj ja), oslavách a na ďalších akciách kde bolo veľa ľudí a hlasná hudba, no niekedy aj doma. Celé to trvalo tak pol hodinu až hodinu. Nevnímala som, kedy som sa zase vrátila do normálu.
Dobrý deň prajem,
áno, podľa Vášho popisu to pôsobí ako znaky derealizácie. Nemožno to bez diagnostiky povedať naisto, ale zmenená veľkosť priestorov, skreslenie času či nereálne vnímanie sveta značne pripomína derealizáciu.
Pekný deň.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň, súvisí s derealizaciou a depersonalizaciou aj stav, kedy nedokazem pomenovať predmety, ktoré držím v rukách a neviem, čo mám s nimi robit? Pripadne pocit, akoby mi niekto na pár sekúnd vybral myšlienku z hlavy, necítila som nič, len prázdno a potom panika, že čo sa to stalo.
Ďakujem .
Dobrý deň prajem,
bez prislúchajúcej diagnostiky nie je možné vyvrátiť ani potvrdiť Vaše tvrdenie. Medzi bežné príznaky depersonalizácie a derealizácie sa však neuvádzajú ťažkosti s pomenovaním predmetov. Určite odporúčam osloviť prislúchajúceho odborníka a povedať mu viac o Vašich ťažkostiach.
Držím palce.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý večer
Píšem ohľadom môjho partnera..
Diagnostikovali mu bipolarnu poruchu ,bol aj na psychiatrii kde si dal dobrovoľne robiť sokovu terapiu…zistili mu to v nadmernom užívaní alkoholu počas štúdia na vysokej škole…
A potrebovala by som poradiť či je vhodné psychoterapia a hypnoza…Veľmi si prajem mu pomôcť len neviem ako…Lieky nechce brať pretože tvrdí že vyzeral ako zombík…žiadne city..,,žiadne úsmev.mimika nič…
Alebo či mi neviete niečo poradiť…ďakujem
Dobrý deň prajem,
psychoterapia je samozrejme dôležitá a užitočná, ale rovnako dôležité je plniť odporúčania ošetrujúceho lekára v rámci medikamentóznej liečby. V prvom rade by som odporučil, aby sa Váš partner porozprával so svojím lekárom o užívaní liekov a popísal mu svoje obavy. Solídny lekár by mohol zmierniť strach z užívania liekov a vysvetliť ich význam. Následne sa možno obzrieť aj po psychoterapii.
Pekný deň.
S pozdravom, Dušan Fábik