Depersonalizácia a derealizácia

Depersonalizácia a derealizácia znamená odosobnenie sa od svojej osobnosti, myšlienok a emócií, najčastejšie v stresovom období.

depersonalizácia a derealizácia

Depersonalizácia

Depersonalizácia je definovaná podľa Americkej Psychiatrickej Asociácie (DSM-5) ako zážitok neskutočnosti a odlúčenia od seba samého. Osoba sa môže cítiť izolovaná od svojho vlastného bytia (napr. nie som nikto, nemám žiadne ja), pocitov (napr. viem, že mám nejaké pocity, ale necítim ich), myšlienok (napr. moje myšlienky sa nezdajú ako moje) alebo celého tela (zmeny v pociťovaní hladu, dotykov, hlasu). Vyskytnúť sa môžu dokonca mimotelové zážitky, keď jedna časť osobnosti pozoruje druhú, jej myšlienky, pocity alebo telo.

Derealizácia

Derealizácia zahŕňa zážitky neskutočnosti alebo odlúčenia týkajúce sa okolia. Druhé osoby alebo veci sú vnímané ako neskutočné, snové, zahmlené, bez života alebo vizuálne skreslené. Derealizáciu môže sprevádzať rozmazanosť, zvýšená ostrosť, rozšírené alebo zúžené zorné pole, dvojrozmernosť, prehnaná trojrozmernosť, zmenené vzdialenosti alebo veľkosti. Môžu sa objaviť aj skreslené sluchové vnemy, kedy sa zvuky alebo hlasy zdajú tlmené alebo zvýraznené.

Medzi ďalšie príznaky jedincov s depersonalizačnou/derealizačnou poruchou patria aj nepríjemné telesné príznaky (napr. pocit plnej hlavy, brnenie, závraty), ktoré môžu mať príčinu aj v iných pridružených ťažkostiach. S depersonalizáciou sa totiž často vyskytujú úzkosti aj depresie. Depersonalizácia a derealizácia vyvoláva niekedy strach z nezvratného poškodenia mozgu, ktorý však našťastie objektívne nehrozí. Dôležitou charakteristikou zostáva, že depersonalizácia a derealizácia sa vyznačuje adekvátnym kontaktom s realitou.

Príčiny

U podstatnej časti osôb je zrejmá súvislosť medzi poruchou a traumami resp. negatívnymi zážitkami v detstve. Výskumy uvádzajú, že s poruchou je primárne späté citové zanedbávanie, fyzické zneužívanie, pasívne sledovanie domáceho násilia, neočakávané úmrtie člena rodiny alebo priateľa. Najrozšírenejšou bezprostrednou vyvolávajúcou príčinou je závažný stres (medziľudský, finančný, pracovný), depresie, úzkosti (najmä panické ataky) a užívanie nelegálnych drog.

V období stresu vzniká depersonalizácia a derealizácia pravdepodobne ako vyústenie množstva disociovaných emócií a myšlienok. Disociácia znamená nevedomé oddelenie emócii od udalostí v bežnom živote. Osoba napríklad rozpráva o silných emočných a stresujúcich udalostiach, ale hovorí, že ju to „už netrápi“, „že je to jedno“ atď.  Sama osoba tomu neraz verí, že danú udalosť nijakým spôsobom neprežíva.

Môžeme povedať, že disociácia je vo svojej podstate  určitý obranný mechanizmus, ktorý nás chráni pred nepríjemnými emóciami. Negatívnym dôsledkom však môžu byť stavy depersonalizácie a derealizácie. Disociáciou sa totiž jedinec vzďaľuje od svojho autentického prežívania a reálneho vnímania samého seba. Nemá možnosť vnímať svoje bytie a pravé JA. Preto, môže byť jeho prežívanie vnímané ako neskutočné, zahmlené alebo skreslené – depersonalizované a derealizované.

Liečba

V prípadoch kedy nie sú pridružené iné psychické ťažkosti môže byť užitočná psychoterapia. Klient sa v rámci nej musí zoznámiť so svojimi vnútornými a pravými pocitmi vzťahujúcimi sa k stresujúcej udalosti. Ich spoznaním a znovuprežitím môže osoba vnímať samého seba a zamedziť tak pocitu odcudzenia či neskutočnosti. Nevyhnutnou požiadavkou však zostáva dlhodobá a pravidelná psychoterapia. Pre mnohých ľudí však nie je jednoduché konfrontovať sa so svojimi pravými pocitmi, ktoré môžu znamenať aj pocity hanby, hnevu či strachu. Aj z toho dôvodu klienti niekedy predčasne ukončujú psychoterapiu a radšej skúšajú alternatívne spôsoby liečby.

 

Autor: PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Pražská 11, Bratislava Staré Mesto 81109 Facebook: psychologdusanfabik

Zdieľajte

23 názorov na “Depersonalizácia a derealizácia

  1. Dobrý deň, prosím vás je možné že derealizaciou a depersonalizaciou trpím nonstop každý deň už vyše roka? Navštevujem aj psychiatra ale ten je v mojom prípade bezradný.

    • Dobrý deň prajem,

      žiaľ, áno, je to možné. Tak ako môžeme dlhodobo trpieť inými psychickými problémami (v zmysle depresie či úzkosti) alebo telesnými ťažkosťami, rovnako môžeme dlhodobo trpieť aj derealizáciou.

      Neviem nakoľko je to pre Vás prijateľné riešenie, ale uvažoval by som či by Vám psychiater nemohol odporučiť psychoterapiu. Prípadne dá sa aj bez odporučenia, len to potom musíte sami financovať.

      Prajem veľa síl.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  2. Je depersonalizacia aj to, ked sa citim uplne prazdna, aj ked trocha prchavych emocii tam je, neviem popisat ako sa mam, nemam potrebu komunikovat s ludmi?

    • Dobrý deň prajem,

      môže sa jednať o depersonalizované, ale skôr to pripomína depresívne prežívanie. Samotný názov však nie je dôležitý. Podstatné je nájsť adekvátnu pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra.

      Budem Vám držať palce.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  3. Dobrý deň
    Som si isty že trpim derealizaciou vyše roka chcel som sa opytat keby zacnem chodit ku psychologovi museli by sa o tom dozvediet rodicia alebo skola?Co by sa stalo keby ku nemu este stale aj tak nepojdem.

    • Dobrý deň prajem,

      škola sa o tom samozrejme nemusí dozvedieť. Či sa o tom dozvedia rodičia záleží na dohode medzi Vami a daným psychológom. Pokiaľ ho požiadate o diskrétnosť, mal by brať ohľad na Vašu požiadavku.

      Či sa niečo stane ak nepôjdete ku psychológovi je ťažké predpovedať. Pokiaľ bude naďalej pôsobiť podnet, ktorý vytvára derealizáciu, môže sa stav zintenzívniť príp. prejsť do panických ataktov.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  4. Dobrý den , vsetky príznaky ktoré su hore uvedene prezivam.Zacalo sa to asi 3 roky doazdu ked som sa viac opil.V tom obdobi som mal aj extremne stresy a depresie.V skrate zacalo to tak ze naprv sa mi len tocila hlava,neskôr zacali aj ostatne príznaky.Najneprídemnejsie je asi to ze znicoho nic sa mi vsetko zacne javit abosulutne nerealne a divne, z nicoho nic proste bum a som mimo.Vidim tak ako keby som bol vzdialeny vo svojej hlave.Horsie dni sa citim ako uplne iny clovek,inak rozmyslam,uvazujem,vnimam.S doktormi som to neriseil,nemyslim si ze by mi vedeli nejako pomôct.Myslite ze sa s toho dostanem postupom casu alebo musim vyhladat pomoc? Naozaj uz nevladzem

    • Dobrý deň, Andrej,

      myslím si, že extrémne stresy a depresie, ktoré vyústia do derealizácie sú veľkou záťažou pre každého a nie je vtedy ľahké pomôcť si sám. Myslím si, že by bolo užitočné vyhľadať pomoc psychoterapeuta, „vrátiť sa“ k obdobiu kedy derealizácia začala a opätovne ho prežiť.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  5. Dobrý deň pán doktor, môže derealizacia zahŕňať aj pocity, akoby som sa niekam prepadaval, „nebol tu“, strach zo straty kontroly nad sebou samým, akoby upadanie do bezvedomia, závrat ? Mám panicku poruchu, už roky, ale takéto stavy len asi mesiac, je to niečo hrozné, absolútne netuším co s tým a ci to môže mať súvis s psychikou, či niečo iné? Ďakujem za Váš postreh

    • Dobrý deň, p. Peter,

      je rizikové snažiť sa odhadovať symptómy takto na diaľku, ale ak mám povedať svoj názor, tak to pripomína symptómy depersonalizácie a úzkosti (panickej poruchy) navzájom. Pocit „akoby som tu nebol“ je typický pre depersonalizáciu, strata kontroly a závraty zase pre silné úzkosti.

      Držím Vám palce.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  6. Dobrý deň, už keď som bola mladšia tak sa mi zdalo, že vidím veci menšie ako v skutočnosti sú, a asi pred troma rokmi som si prešla veľmi stresujúcim obdobím. Odvtedy som sa postupne uzavrela a začala vnímať veci okolo seba ako neskutočné, akeby som bola vo sne, pripadala som si ako nejaká neznáma osoba keď som sa pozerala do zrkadla. Zabúdam že existujem. Často rozmýšľam ako ostatní ľudia vnímajú život. Potrebujem sa opýtať či je možné sa vyliečiť aj doma a bez pomoci ostatných? A ako si môžem byť istá že tú derealizáciu vôbec mám? Mám pocit akeby sa to postupne zhoršovalo. Bolo by veľmi zložité to vysvetliť rodičom.

    • Dobrý deň prajem,

      pre potvrdenie Vašich domnienok je potrebná samozrejme diagnostika, ktorá sa robí štandardne u psychiatra. Ľudia sa často obávajú tejto návštevy, ale naozaj sa nie je čoho obávať. Psychiater môže potvrdiť Vaše predpoklady a dať Vám návrhy na liečbu (ktorú môžete, ale nemusíte prijať).

      Čo sa týka „samoliečenia“, na podobnú otázku som odpovedal už vyššie. Hoci môžeme vedieť aké psychické ťažkosti máme, nie je jednoduché si sám pomôcť. Je to podobné ako keď máme pokazený zub. Môžeme to síce vedieť, ale aj tak musíme vyhľadať pomoc.

      Ak by ste mali ďalšie otázky, pokojne mi súkromne napíšte na mail.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  7. Dobrý deň,
    v poslednej dobe sa mi často stáva, že ak ostanem hore dlho do noci prepnem sa do stavu v ktorom ako keby jednotlivé predmety boli menšie (napríklad mobil v ruke) a sú odomňa akokeby viac vzdialené.. taktiež sa mi vlastné ruky zdajú akoby ku mne vôbec nepatrili, akoby to ani neboli moje ruky.. mám pocit, že všetko okolo mňa iba sledujem ako film.. tento stav je však buď krátkodobý, alebo zmizne po zaspaní keď sa ráno prebudím.
    Mohlo by ísť o derealizáciu?

    • Dobrý deň, Lucia,

      mohlo by ísť samozrejme o derealizáciu, ale bol by som v jednoznačných odpovediach opatrný. Dôležité atribúty sú aj či sa to vyskytuje častejšie, či pociťujete niekedy aj stavy napätia alebo úzkosti a či Vám to narúša Vašu životnú pohodu. To sú tiež podstatné kritéria.

      Majte sa pekne, nech zažívate čo najmenej podobné stavy.

      S pozdravom, Dušan Fábik

    • Dobrý deň,

      je pravdepodobné, že derealizácia bude naďalej pokračovať. Opäť to môžem prirovnať k pokazenému zubu – aj pokazený zub naďalej bolí, keď sa s ním nič nerobí.

      Iná možnosť je, že podnet, ktorý vyvolal derealizáciu (stres, intenzívne emócie) zosilnie alebo zoslabí a v súlade s tým aj zmení intenzitu derealizácie.

      S pozdravom,

    • Dobrý deň prajem,

      šoférovanie je stanovené na primeranom úsudku osoby trpiacou derealizáciou. Nedá sa šoférovanie zakázať, ale každý človek, ktorý má už silno narušené vnímanie hĺbky alebo veľkosti by mal zvážiť či neohrozuje seba alebo ostatných.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  8. Dobrý deň, je depersonalizácia aj to, keď mám už dlhšiu dobu pocit, akoby som bola mimo svojho tela? Nejde o mimotelové zážitky, skôr o také to duševné oddelenia sa od tela. Neviem, ako by som to ináč popísala. Je to dosť nepríjemné. Potom mám ešte také pocity, akoby som bola oddelená od svojho okolia, akoby všetko okolo mňa bolo také umelé, akoby to bol len film. Stále sa to zhoršuje. Čo mám robiť?
    Potom mám ešte zopár takýchto otázok: môžu depersonalizácia a derealizácia súvisieť s úzkostnými stavmi? Sú to disociatívne poruchy? Vopred ďakujem za odpoveď.

    • Dobrý deň prajem,

      je samozrejme nevyhnutná diagnostika, ale podľa popisu Vašich znakov sa dá uvažovať o depersonalizácii resp. derealizácii. A áno, úzkostné stavy sa vyskytujú veľmi často pri derealizácii.

      Liečba je popísaná v predchádzajúcich komentároch aj v texte. Neviem čo by som Vám k tomu mohol napísať nové. V ideálnom prípade návšteva klinického psychológa alebo psychiatra, ktorý spraví diagnostiku (odporučí spôsob liečby) a potom bude dôležitá pravdepodobne dlhodobejšia psychoterapia. Dá sa tomu pomôcť, len to vyžaduje čas.

      Nedá sa totiž očakávať, že po jednorazovej návšteve psychológa to prejde. Často to prirovnávam takto: ak chceme schudnúť 20 kíl a dať sa do fyzickej kondície, tiež nám nepomôže jednorázová návšteva posilňovne. Vyžaduje to čas a disciplínu.

      S pozdravom,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.