Depersonalizácia a derealizácia

Depersonalizácia a derealizácia znamená odosobnenie sa od svojej osobnosti, myšlienok a emócií, najčastejšie v stresovom období.

depersonalizácia a derealizácia

Depersonalizácia

Depersonalizácia je definovaná podľa Americkej Psychiatrickej Asociácie (DSM-5) ako zážitok neskutočnosti a odlúčenia od seba samého. Osoba sa môže cítiť izolovaná od svojho vlastného bytia (napr. nie som nikto, nemám žiadne ja), pocitov (napr. viem, že mám nejaké pocity, ale necítim ich), myšlienok (napr. moje myšlienky sa nezdajú ako moje) alebo celého tela (zmeny v pociťovaní hladu, dotykov, hlasu). Vyskytnúť sa môžu dokonca mimotelové zážitky, keď jedna časť osobnosti pozoruje druhú, jej myšlienky, pocity alebo telo.

Derealizácia

Derealizácia zahŕňa zážitky neskutočnosti alebo odlúčenia týkajúce sa okolia. Druhé osoby alebo veci sú vnímané ako neskutočné, snové, zahmlené, bez života alebo vizuálne skreslené. Derealizáciu môže sprevádzať rozmazanosť, zvýšená ostrosť, rozšírené alebo zúžené zorné pole, dvojrozmernosť, prehnaná trojrozmernosť, zmenené vzdialenosti alebo veľkosti. Môžu sa objaviť aj skreslené sluchové vnemy, kedy sa zvuky alebo hlasy zdajú tlmené alebo zvýraznené.

Medzi ďalšie príznaky jedincov s depersonalizačnou/derealizačnou poruchou patria aj nepríjemné telesné príznaky (napr. pocit plnej hlavy, brnenie, závraty), ktoré môžu mať príčinu aj v iných pridružených ťažkostiach. S depersonalizáciou sa totiž často vyskytujú úzkosti aj depresie. Depersonalizácia a derealizácia vyvoláva niekedy strach z nezvratného poškodenia mozgu, ktorý však našťastie objektívne nehrozí. Dôležitou charakteristikou zostáva, že depersonalizácia a derealizácia sa vyznačuje adekvátnym kontaktom s realitou.

Príčiny

U podstatnej časti osôb je zrejmá súvislosť medzi poruchou a traumami resp. negatívnymi zážitkami v detstve. Výskumy uvádzajú, že s poruchou je primárne späté citové zanedbávanie, fyzické zneužívanie, pasívne sledovanie domáceho násilia, neočakávané úmrtie člena rodiny alebo priateľa. Najrozšírenejšou bezprostrednou vyvolávajúcou príčinou je závažný stres (medziľudský, finančný, pracovný), depresie či úzkosti (najmä panické ataky).

V období stresu vzniká depersonalizácia a derealizácia pravdepodobne ako vyústenie množstva disociovaných emócií a myšlienok. Disociácia znamená nevedomé oddelenie emócii od udalostí v bežnom živote. Osoba napríklad rozpráva o silných emočných a stresujúcich udalostiach, ale hovorí, že ju to „už netrápi“, „že je to jedno“ atď.  Sama osoba tomu neraz verí, že danú udalosť nijakým spôsobom neprežíva.

Môžeme povedať, že disociácia je vo svojej podstate  určitý obranný mechanizmus, ktorý nás chráni pred nepríjemnými emóciami. Negatívnym dôsledkom však môžu byť stavy depersonalizácie a derealizácie. Disociáciou sa totiž jedinec vzďaľuje od svojho autentického prežívania a reálneho vnímania samého seba. Nemá možnosť vnímať svoje bytie a pravé JA. Preto, môže byť jeho prežívanie vnímané ako neskutočné, zahmlené alebo skreslené – depersonalizované a derealizované.

Liečba

V prípadoch kedy nie sú pridružené iné psychické ťažkosti môže byť užitočná psychoterapia. Klient sa v rámci nej musí zoznámiť so svojimi vnútornými a pravými pocitmi vzťahujúcimi sa k stresujúcej udalosti. Ich spoznaním a znovuprežitím môže osoba vnímať samého seba a zamedziť tak pocitu odcudzenia či neskutočnosti. Nevyhnutnou požiadavkou však zostáva dlhodobá a pravidelná psychoterapia. Pre mnohých ľudí však nie je jednoduché konfrontovať sa so svojimi pravými pocitmi, ktoré môžu znamenať aj pocity hanby, hnevu či strachu. Aj z toho dôvodu klienti niekedy predčasne ukončujú psychoterapiu a radšej skúšajú alternatívne spôsoby liečby.

 

Autor: PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Pražská 11, Bratislava Staré Mesto 81109 – poradenstvo osobne aj online Facebook: psychologdusanfabik

Zdieľajte

53 názorov na “Depersonalizácia a derealizácia

  1. Dobrý deň, prosím vás je možné že derealizaciou a depersonalizaciou trpím nonstop každý deň už vyše roka? Navštevujem aj psychiatra ale ten je v mojom prípade bezradný.

    • Dobrý deň prajem,

      žiaľ, áno, je to možné. Tak ako môžeme dlhodobo trpieť inými psychickými problémami (v zmysle depresie či úzkosti) alebo telesnými ťažkosťami, rovnako môžeme dlhodobo trpieť aj derealizáciou.

      Neviem nakoľko je to pre Vás prijateľné riešenie, ale uvažoval by som či by Vám psychiater nemohol odporučiť psychoterapiu. Prípadne dá sa aj bez odporučenia, len to potom musíte sami financovať.

      Prajem veľa síl.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  2. Je depersonalizacia aj to, ked sa citim uplne prazdna, aj ked trocha prchavych emocii tam je, neviem popisat ako sa mam, nemam potrebu komunikovat s ludmi?

    • Dobrý deň prajem,

      môže sa jednať o depersonalizované, ale skôr to pripomína depresívne prežívanie. Samotný názov však nie je dôležitý. Podstatné je nájsť adekvátnu pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra.

      Budem Vám držať palce.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  3. Dobrý deň
    Som si isty že trpim derealizaciou vyše roka chcel som sa opytat keby zacnem chodit ku psychologovi museli by sa o tom dozvediet rodicia alebo skola?Co by sa stalo keby ku nemu este stale aj tak nepojdem.

    • Dobrý deň prajem,

      škola sa o tom samozrejme nemusí dozvedieť. Či sa o tom dozvedia rodičia záleží na dohode medzi Vami a daným psychológom. Pokiaľ ho požiadate o diskrétnosť, mal by brať ohľad na Vašu požiadavku.

      Či sa niečo stane ak nepôjdete ku psychológovi je ťažké predpovedať. Pokiaľ bude naďalej pôsobiť podnet, ktorý vytvára derealizáciu, môže sa stav zintenzívniť príp. prejsť do panických ataktov.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  4. Dobrý den , vsetky príznaky ktoré su hore uvedene prezivam.Zacalo sa to asi 3 roky doazdu ked som sa viac opil.V tom obdobi som mal aj extremne stresy a depresie.V skrate zacalo to tak ze naprv sa mi len tocila hlava,neskôr zacali aj ostatne príznaky.Najneprídemnejsie je asi to ze znicoho nic sa mi vsetko zacne javit abosulutne nerealne a divne, z nicoho nic proste bum a som mimo.Vidim tak ako keby som bol vzdialeny vo svojej hlave.Horsie dni sa citim ako uplne iny clovek,inak rozmyslam,uvazujem,vnimam.S doktormi som to neriseil,nemyslim si ze by mi vedeli nejako pomôct.Myslite ze sa s toho dostanem postupom casu alebo musim vyhladat pomoc? Naozaj uz nevladzem

    • Dobrý deň, Andrej,

      myslím si, že extrémne stresy a depresie, ktoré vyústia do derealizácie sú veľkou záťažou pre každého a nie je vtedy ľahké pomôcť si sám. Myslím si, že by bolo užitočné vyhľadať pomoc psychoterapeuta, „vrátiť sa“ k obdobiu kedy derealizácia začala a opätovne ho prežiť.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  5. Dobrý deň pán doktor, môže derealizacia zahŕňať aj pocity, akoby som sa niekam prepadaval, „nebol tu“, strach zo straty kontroly nad sebou samým, akoby upadanie do bezvedomia, závrat ? Mám panicku poruchu, už roky, ale takéto stavy len asi mesiac, je to niečo hrozné, absolútne netuším co s tým a ci to môže mať súvis s psychikou, či niečo iné? Ďakujem za Váš postreh

    • Dobrý deň, p. Peter,

      je rizikové snažiť sa odhadovať symptómy takto na diaľku, ale ak mám povedať svoj názor, tak to pripomína symptómy depersonalizácie a úzkosti (panickej poruchy) navzájom. Pocit „akoby som tu nebol“ je typický pre depersonalizáciu, strata kontroly a závraty zase pre silné úzkosti.

      Držím Vám palce.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  6. Dobrý deň, už keď som bola mladšia tak sa mi zdalo, že vidím veci menšie ako v skutočnosti sú, a asi pred troma rokmi som si prešla veľmi stresujúcim obdobím. Odvtedy som sa postupne uzavrela a začala vnímať veci okolo seba ako neskutočné, akeby som bola vo sne, pripadala som si ako nejaká neznáma osoba keď som sa pozerala do zrkadla. Zabúdam že existujem. Často rozmýšľam ako ostatní ľudia vnímajú život. Potrebujem sa opýtať či je možné sa vyliečiť aj doma a bez pomoci ostatných? A ako si môžem byť istá že tú derealizáciu vôbec mám? Mám pocit akeby sa to postupne zhoršovalo. Bolo by veľmi zložité to vysvetliť rodičom.

    • Dobrý deň prajem,

      pre potvrdenie Vašich domnienok je potrebná samozrejme diagnostika, ktorá sa robí štandardne u psychiatra. Ľudia sa často obávajú tejto návštevy, ale naozaj sa nie je čoho obávať. Psychiater môže potvrdiť Vaše predpoklady a dať Vám návrhy na liečbu (ktorú môžete, ale nemusíte prijať).

      Čo sa týka „samoliečenia“, na podobnú otázku som odpovedal už vyššie. Hoci môžeme vedieť aké psychické ťažkosti máme, nie je jednoduché si sám pomôcť. Je to podobné ako keď máme pokazený zub. Môžeme to síce vedieť, ale aj tak musíme vyhľadať pomoc.

      Ak by ste mali ďalšie otázky, pokojne mi súkromne napíšte na mail.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  7. Dobrý deň,
    v poslednej dobe sa mi často stáva, že ak ostanem hore dlho do noci prepnem sa do stavu v ktorom ako keby jednotlivé predmety boli menšie (napríklad mobil v ruke) a sú odomňa akokeby viac vzdialené.. taktiež sa mi vlastné ruky zdajú akoby ku mne vôbec nepatrili, akoby to ani neboli moje ruky.. mám pocit, že všetko okolo mňa iba sledujem ako film.. tento stav je však buď krátkodobý, alebo zmizne po zaspaní keď sa ráno prebudím.
    Mohlo by ísť o derealizáciu?

    • Dobrý deň, Lucia,

      mohlo by ísť samozrejme o derealizáciu, ale bol by som v jednoznačných odpovediach opatrný. Dôležité atribúty sú aj či sa to vyskytuje častejšie, či pociťujete niekedy aj stavy napätia alebo úzkosti a či Vám to narúša Vašu životnú pohodu. To sú tiež podstatné kritéria.

      Majte sa pekne, nech zažívate čo najmenej podobné stavy.

      S pozdravom, Dušan Fábik

    • dobry den, lucia,

      mame rovnake meno, no zaujal ma okrem mena i vas komentar a spojenie derealizacie so spankom, ci bdenim.

      osobne trpim velmi zriedkavym ochorenim spanku, „kls“ : kleine levinov syndrom. prezila som s nim viac ako 20 rokov a mam za sebou uz priblizne 45 atakov, niekedy viacmesacnych.

      toto ochorenie je charakteristicke symptomom derealizacie, trpia nim uplne vsetci pacienti kls. zaujimave clanky o derealizacii boli uverejnene i mojou lekarkou, neurologyckou, profesorkou arnulf isabelle a v roku 2015 jej uzasnou studentkou sophie lavault, ktora svoju dizertacnu pracu z neurovedy venovala zrovna derealizacii.

      u mna su pocity derealizacie silnejsie rano, niekedy sa zobudzam i niekolko hodin, nemam ziadny odhad, nevien napriklad prejst cez cestu bez svetiel, ochutit jedlo, odhadnut cas, co plynie, mam problem s vnimanim, s hmatom, videnim, pocutim, spracovavanim informacii… akoby som chytala len cast vnemov z okolia, vsetko ide prirychlo… neviem rozlisit realitu od snov, no nemyslim, ze ide o halucinacie… pred ocami mam „zaclonu“ a mavam velke poruchy pamate, sustredenosti a inych kognitivnych funkcii. k veceru, akoby moje zmysly boli uz trochu vycvicene, reagujem na vsetko trochu lepsie. uz viacero rokov nesoferujem, z opatrnosti, lebo pocas kriz je soferovanie a manipulovanie akychkolvek strojov prisne zakazane.

      derealizacia je asi najviac neprijemny symptom mojho ochorenia. nastastie nie je pritomna non stop, existuju i obdobia remisie ochorenia. no strasiak je stale tu, aspon raz za tyzden mavam sny spojene s mojim ochorenim.

      vela zdravia vsetkym.

      • dobrý deň,
        tento komentár som písala v januári a odvtedy som na tejto stránke nebola.. každopádne teraz mávam tieto stavy už aj cez deň, z ničoho nič.. prechádzajú po chvíli. okrem toho mám odmalička OCD, možno to bude mať nejakú spojitosť.

    • Dobrý deň,

      je pravdepodobné, že derealizácia bude naďalej pokračovať. Opäť to môžem prirovnať k pokazenému zubu – aj pokazený zub naďalej bolí, keď sa s ním nič nerobí.

      Iná možnosť je, že podnet, ktorý vyvolal derealizáciu (stres, intenzívne emócie) zosilnie alebo zoslabí a v súlade s tým aj zmení intenzitu derealizácie.

      S pozdravom,

    • Dobrý deň prajem,

      šoférovanie je stanovené na primeranom úsudku osoby trpiacou derealizáciou. Nedá sa šoférovanie zakázať, ale každý človek, ktorý má už silno narušené vnímanie hĺbky alebo veľkosti by mal zvážiť či neohrozuje seba alebo ostatných.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  8. Dobrý deň, je depersonalizácia aj to, keď mám už dlhšiu dobu pocit, akoby som bola mimo svojho tela? Nejde o mimotelové zážitky, skôr o také to duševné oddelenia sa od tela. Neviem, ako by som to ináč popísala. Je to dosť nepríjemné. Potom mám ešte také pocity, akoby som bola oddelená od svojho okolia, akoby všetko okolo mňa bolo také umelé, akoby to bol len film. Stále sa to zhoršuje. Čo mám robiť?
    Potom mám ešte zopár takýchto otázok: môžu depersonalizácia a derealizácia súvisieť s úzkostnými stavmi? Sú to disociatívne poruchy? Vopred ďakujem za odpoveď.

    • Dobrý deň prajem,

      je samozrejme nevyhnutná diagnostika, ale podľa popisu Vašich znakov sa dá uvažovať o depersonalizácii resp. derealizácii. A áno, úzkostné stavy sa vyskytujú veľmi často pri derealizácii.

      Liečba je popísaná v predchádzajúcich komentároch aj v texte. Neviem čo by som Vám k tomu mohol napísať nové. V ideálnom prípade návšteva klinického psychológa alebo psychiatra, ktorý spraví diagnostiku (odporučí spôsob liečby) a potom bude dôležitá pravdepodobne dlhodobejšia psychoterapia. Dá sa tomu pomôcť, len to vyžaduje čas.

      Nedá sa totiž očakávať, že po jednorazovej návšteve psychológa to prejde. Často to prirovnávam takto: ak chceme schudnúť 20 kíl a dať sa do fyzickej kondície, tiež nám nepomôže jednorázová návšteva posilňovne. Vyžaduje to čas a disciplínu.

      S pozdravom,

  9. Dobrý deň,
    V apríli 2019 mi prišlo prvýkrát zle (bola som na vystúpení)- okolie mi pripadalo neznáme, nespoznávala som kde som, kto som a nedokázala som pohnúť s končatinami. Absolvovala som asi všetky vyšetrenia, vrátane MR mozgu- v norme. Takisto chodím k psychológovi, bola som už aj u psychiatra. Avšak ťažkosti sa mi začali zhoršovať, nedokážem normálne fungovať, nonstop sa cítim nereálne, aj okolie mi tak pripadá. Denne niekoľkokrát nastanú aj stavy, kedy si necítim ruky a okolie mi pripadá ako ,,nakreslený obrázok“ a ja si nedokážem spomenúť ako som sa na to miesto dostala. Je to veľmi nepríjemné, nedokážem sa v škole sústrediť a mám strach, že sa to bude ešte viac zhoršovať. Mám len 17 rokov.. čo mi prosím odporúčate spraviť? Za odpoveď Vám ďakujem.

    • Dobrý deň prajem,

      mrzí ma Vaša situácia, z Vášho popisu to znie, že sa ozaj trápite. Zrejme je najdôležitejšie pokračovať v návštevách psychológa. Neviem k akému psychológovi chodíte, ale myslím, že by bolo vhodné vo Vašom prípade, aby mal zároveň aj psychoterapeutické vzdelanie. To by som Vám odporučil pre istotu preveriť.

      So všetkým sa zároveň zdôverujte psychológovi resp. psychiatrovi, aby vedeli aká je situácia. Aj to nech vedia, že sa Vám stav zhoršuje. Ak by sa po dlhšom čase nič nemenilo, je možnosť zvážiť návštevu iného psychológa (každý psychológ má iný štýl).

      Keby ste mali ďalšie otázky, napíšte mi pokojne na mail, tam to môžeme rozobrať viac.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  10. Dobrý deň, Aneta,

    som si vedomý, že na internete sa dá dočítať o vplyve stravy na rôzne psychické ťažkosti, ale ešte som sa nestretol so žiadnym solídnym výskumom, ktorý by potvrdil súvislosť medzi stravou a depersonalizáciou. Takže v tomto smere som veľmi skeptický.

    Čo sa týka liečby bez liekov a zmenou myslenia, tak k tomu samozrejme prechovávam dôveru. Jedná sa v zásade o psychoterapiu, ktorá je zameraná na naše myslenie aj prežívanie. Ak človek spozná svoje emócie v období keď sa ťažkosti objavili, zistí prečo ťažkosti pretrvávajú a spraví aktívne zmeny v živote, je pomerne dobrá vyhliadka na zmenu stavu.

    S pozdravom, Dušan Fábik

  11. Dobrý deň,
    ja mám opačný problém. Dlhodobo zažívam stresy v práci aj doma. V práci je to syndrom vyhorenia a doma zlé vzťahy s potomkom, ktorého bohužiaľ mám veľmi rád.
    Ja sa práveže cítim uväznený v realite a opisovaný stav derealizácie a depersonalizácie sa mi javí ako veľmi príťažlivý. Dá sa tento stav vyvolať? Viem, že je to možné pomocou psychedelík, ale touto cestou by som nešiel. Skúšal som nejaké mentálne cvičenia a nejaké náznaky depersonalizácie a derealizácie tam boli, ale stále to nie je ono. Viete poradiť?

    • Dobrý deň prajem,

      pokiaľ máte problémy v práci alebo v rodinnej situácii, odporúčam Vám riešiť problémy tam kde naozaj sú. „Byť uväznený v realite“ je problém, ktorý má vďaka dlhodobej psychoterapii východisko. Vytvárať si popri stresoch ešte aj psychické problémy, ktoré majú často aj fyzickú podobu (závraty, bolestí hlavy) je naozaj neadekvátne.

      Držím Vám palce, aby ste nabrali odvahu čeliť svojim emóciám a riešiť problémy priamym spôsobom.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  12. Cítitm ničo dosť podobné ako túto depersonalizácia len s tým rodzieľom že si neviem vysvetliť niekotré veci. Niekedy som sa zamyslelnad existenciou ľudstva kedy sa mi zatočilo v hlave a necítil som sa akoby som žil bol som tak na chvíľu „niekde inde“.
    Rodičov som sa na to pýtal povedali že to je vportiadku

  13. dobrý deň,
    moja 12-ročná dcéra pociťuje od začiatku júla stavy depersonalizácie a derealizácie. Príčiny sú nejasné, nakoľko nezažila žiadne traumy, šoky, násilie ani nič podobné.
    Príznaky sú tie, čo sú uvedené vyššie v definíciách, avšak fyzické príznaky nemá (okrem točenia hlavy), nič také ako zmena hladu, videnia a podobne.
    Tieto stavy depersonalizácie a derealizácie má takmer stále, okrem spania, niekedy sa cíti horšie niekedy menej, ale takmer nikdy nemá normálny stav ako predtým.
    čo by ste nám poradili? je potrebné neurologické alebo psychiatrické vyšetrenie, alebo by jej mohol pomôcť psychoterapeut?
    Boli sme zatiaľ na prvej návšteve u psychologičky, ale táto sa s týmito poruchami osobne nestretla a pracuje momentálne na dcérinom osobnostrnom profile. neviem, či nám to v tejto situácii nejako pomôže, potrebujeme zistiť príčinu a potrebujeme radu a návod, čo ďalej, aby sa toho zbavila a nie profil osobnosti.
    dakujem za odpoveď.

    • Dobrý deň,

      popísané príčine nie sú určite jediné. V podstate akékoľvek udalosti a skúsenosti, ktoré neprežijeme v plnom rozsahu prislúchajúcej emócie nám môžu uškodiť (napr. keď sa nám stane smutná alebo tragická udalosť musíme sa vyplakať; keď nám niekto vytvára dlhodobo stres, musíme sa vyventilovať atď.). Nemusí sa teda jednať výlučne o traumu alebo nejaký šok.Bežné sú aj menej viditeľné príčiny.

      Áno, zrejme by bol vhodný postup, ktorý ste napísali. Psychiatrické vyšetrenie môže potvrdiť či sa jedná o depersonalizáciu a navrhnúť liečbu. Predpokladám ale, že najvhodnejšou cestou bude psychoterapia a trpezlivosť. Profil osobnosti nepovažujem za podstatný.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  14. Dobrý večer prajem,zaujal ma váš článok o depersonalizacii a derealizacii. Aktuálne sa už 4.mesiac liečiť na popôrodnú depresiu. Beriem Seroxat a zo začiatku neurol,ten už neberiem mesiac a pol.začalo to stavmi úzkosti,strachom že sosaliem. Mala som pocit akokeby moje telo nebolo moje, a som v ňom uväznená,vtedy som to nevedela pomenovať.cele tehotenstvo bolo rizikove,bábätka sme sa dočkali po 7 rokoch manzelstva.Dcerka sa narodila predčasne v 27. tyždni,kvôli opatreniam nemocnice som bola po 3 dňoch prepustená z nemocnice a dcérku som nevidela tri mesiace,kvôli korone neboli návštevy.so začiatku som to zvladala a nepripúšťala si tu situaciu. No proste ťažká situácia. Dcerku máme už 3 mesiace doma,je úplne zdravá.ale k veci,chodím aj na terapiu ktorá mi veľmi pomohla,vyštudovala som psychológiu,viem ako vie pomôcť.stav sa mi zlepšiť.ale nemôžem sa zbaviť pocitov,že nevidím svet reálne,akokeby nebol skutočný,akokeby som sa naňho pozerala cez okuliare,ja to pomenuvam,akokeby som bola mimo,neviem sa koncentrovať,zhoršená pozornosť.pracujem s tými pocitmi, venujem sa veciam čo na bavia,venujem sa dcérke,manzelovi,….športujem,…ale je to dosť otravné keď mam tie pocity a únavné keď ich chcem spracovať.moja otázka je teda či može ísť o derealiz.,prípadne či to môžu byť nežiaduce účinky liekov,ktoré beriem,nadmerne sa aj potom,nepravidelná menštruácia, neschopnosť orgazmu….včera mi napadlo prečítať príbalový leták a väčšina symptomov tam bolo a aj depersonaliz.tam bola spomenutá.,…spomeniem to psychiatrovi ale chcela by som vedieť aj vás nazor.ďakujem za odpoveď.

    • Dobrý deň,

      určite bude najlepšie spomenúť tieto ťažkosti Vášmu psychiatrovi. Podľa príznakov sa jedná naozaj zrejme o stavy depersonalizácie.

      Depersonalizáciu môžu spôsobiť aj nežiadúce lieky, ale v tomto prípade by som predpokladal, že sa jedná o prejav stavov úzkosti, ktoré ste popísali. Pri ľuďoch trpiacich úzkosťou sa často vyskytujú aj stavy depersonalizácie a derealizácie. Okrem užívania liekov by pre Vás mohla byť užitočná aj psychoterapia.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  15. Dobrý deň,
    pred nedávnom mi bola diagnostikovaná panická porucha, Určitú dobu sa prejavovala silnými telesnými príznakmi (atakmi, ktoré sa podobali infarktu). Telesné príznaky stratili na intenzite, no objavili sa nové: strach zo šialenstva, pomerne silná depersonalizácia a hlavne derealizácia. Podľa psychiatra, ktorého som navštívil sú to všetko vedľajšie symptómy panickej poruchy. Na panickú poruchu som sa práve začal liečiť. Chcel by som spýtať či depersonalizácia a derealizácia zmiznú spolu s ochorením, ktorého ich spustilo ? V prípade úspešnej liečby panickej poruchy

    • Dobrý deň,

      áno, v prípade úspešnej liečby panickej poruchy odchádzajú aj ďalšie príznaky. Držím palce, nech sa Vám podarí prekonať.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  16. Dobrý deň. Chcem sa opýtať. Liečim sa na schizofréniu už okolo 10 rokov. Maam často derealizaciu. Neviete mi povedať prečo sa Derealizacia stále objavuje aj keď užívam lieky aj depotne injekcie. Derealizacia je pre mňa elmi nepríjemná neviem normálne fungovať. Obmedzuje ma to v každodennom živote.

    • Dobrý deň,

      na túto otázku Vám neviem odpovedať. Je to otázka, ktorú by som smeroval Vášmu ošetrujúcemu lekárovi, ktorý Vám predpisuje lieky a pozná všetky potrebné informácie k Vášmu zdravotnému stavu. Bez týchto faktov Vám nemôže nikto iný zodpovedne odpovedať.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  17. Dobrý deň. Už odmalička mám pocit, akoby by som nežila v realite, ale vo ,,vlastnom svete,,. Absolútne nevnímam a neberiem vážnosť situácii, a nevnímam čo sa deje okolo mňa. Mám pocit že často sa len správam podľa pocitov, aké by som mala v tej chvíli pociťovať. Cítim sa, akoby som bola odlúčená od reality, a na seba a svet sa pozerala pocitovo ako cez sklo. Cítim, že som tu, ale vnímam to akoby len zďaleka, nie priamo. Je možné, že mám depersonalizáciu, alebo derealizáciu?

  18. Dobrý deň,Všetko sa to začalo vtedy, keď som chodil na strednú školu 

    a v triede som sa tam bavil iba s pár babami. 

    Od prvého ročníka som bol voči nim taký viac mentálne zaostalejší.

    A preto sa nado mňa povyšovali argumentami a potom bol jeden spolužiak, 

    ktorý mi bránil v tom aby som sa bavil s ostatnými spolužiakmi v tom, 

    že ich manipuloval aby sa so mnou nebavili a keď som to riešil so školským psychológom, 

    triednym učiteľom a riaditeľom aj viackrát aj tak nič nepomohlo. 

    Vo mne to zanechalo traumatizujúci zážitok a neviem sa stým doteraz vysporiadať. 

    Otec mi s tým radil a to tak, že povedal, že si ich mám tvrdo nevšímať a teda sa 

    traumatizovala moja myseľ aj to vo mne zanechalo psychické následky.

    Hovoril mi čo mám robiť a ešte s jedným chalanom z druhej triedy, ktorý mu v tom radil

    tak nuestále chodil k mojej lavici a začal sa mi vyhrážať , že skončím pod mostom a podobne. 

    Trvalo to minimálne 2 roky, čím sa zhoršil aj môj prospech lebo cez vyučovacie hodiny ma vyrušovali. Čo robiť s tou mysľou. Niekedy sa mi o tom zdalo aj v snoch ale neviem či som sa tomu výhybal tomu takže či sa nejedná o posttraumatickú stresovú poruchu.Stále mám eustres alebo distres neviem ktorý teraz ,že som nervózny keď sedím s rodičmi pri spoločnom obede a neviem byť prítomný a sústredený lebo moja mama nás všetkých v spoločnej domácnosti naháňa a aj mňa alebo ona sa za niečím náhaňa a ja potrebujem mať v sebe pokoj a aj pokojné prostredie okolo mňa. Keď som sa raz prechádzal po ulici tak som si chcel rýchlo začať všetko všímať odtrhol som sa od sústredenia. Taktiež potrebujem mať v živote stabilitu. Nemám ju lebo u rodičov je malá dôvera vo vzťahoch. Ja sa stále niečím ponahlam ,že len zabijam čas a neviem sa  Ukludniť pritom tom tempe čo je u nás doma. Naposledy keď som sa ešte za ničím nenahlil bolo v 16-17 možno v 14-15. Odvtedy otec ochorel a už  som sa nemohol spoliehať naňho. Mám aj derealizáciu ktorá začala strachom o to (žijem ešte s rodičmi), keď otec dostal mozgovú príhodu a keď sa vrátil z nemocnice mama s otcom chodili neskoro spať a ja som mal strach z toho ,že nezaspím a je možné že som mal popritom aj úzkostné stavy a trvalo toto celé niekoľko mesiacov a potom som sa raz ráno zobudil s derealizáciou. Ďakujem.

  19. Dobrý deň prajem, chcem sa opýtať či ste sa niekedy stretli s tým čo popíšem ja, píšem sem, lebo sa mi zdá, že to s depersonalizáciou súvisí. V mojom prípade by som to ale opísala ako úplnú stratu dôvery v to čo cítim myslím alebo robím, akoby som sa na seba pozerala zvrchu a stále sa vyhodnocovala. Svoj stav akokeby nehodnotím podľa toho čo cítim, ale podľa toho ako to vyzerá. Cítim sa napr. hrozne, ale keď zistím, že som chvíľu schopná normálne sa na niečo sústrediť a napr. normálne odpovedať dcére, zrazu akoby som sa prepla a akoby bolo všetko navonok fajn, zrazu neviem prežívať to, že sa mám vlastne hrozne. Ústi to potom aj do takých stavov paniky z akéhosi vnútorného rozporu. Beriem aj lieky (Citalec) ale neviem či to len nezhoršili, od začiatku som bola na ne precitlivelá a mám pocit, že práve tie lieky posilnili pocit, že to nie som ja, lebo som sa ich vplyvom začala správať inak (problém je, že často som to iné správanie vyhodnotila aj ako lepšie, ale stále nebolo moje) Takže akoby sa jednalo o to, že je tu nejaká iná osoba, ktorá môže byť aj lepšia než ja, ale nie som to jednoducho ja. Tie lieky akoby ma nepustili normálne prežívať aj negatívne emócie, ktoré sa nabalia a ústi to do paniky. Dávku som znížila a niektoré moje normálne a pôvodné reakcie a pocity (aj keď mnohé zlé) sa v náznakoch začali vracať, ale tým, že sa akoby stále pozorujem a sú tu po dlhom čase, tak som paradoxne vyvedená z miery aj z toho, niekedy proste neviem ani čo mám robiť ani čo si myslieť a pod. Dobré sa akoby obrátilo na zlé a opačne, lebo nakoniec sa akože teším z toho, že môžem prežívať negatívny pocit, čo je ale zase dosť schizofrenické. Často som chytala stavy takej premotivovanosti a musela som ich krotiť, ale z toho som celá akoby pomýlené, že už neviem čo je vlastne pre mňa dobre a čo zle. Chodím aj na psychoterapiu, ale neviem to zatiaľ vyhodnotiť, vždy to vo mne vyvolá na chvíľu nádej a tá paradoxne spustí zase také procesy, že nakoniec je to ešte horšie, lebo je to akoby nádej, že môžem sa mať lepšie teda byť iná než som a ja som práve na to, že som iná než som strašne precitlivená, je to zamotané a neviem z toho vôbec von. Ďakujem za radu

    • Dobrý deň,

      áno, stretol. Ako píšete jedná sa o procesy späté s derealizáciou a depersonalizáciou.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  20. Dobrý deň, chcem sa podeliť aj o moje zážitky. Niečo takéto som prvýkrát zažila ešte keď som bola malá. Stavy, kedy som nedokázala rozlíšiť skutočnosť od snov trvali celé dni, týždne aj mesiace. Boli to nepríjemné zážitky, kedy som nevedela čo je realita a čo nie. Veľa vecí som neriešila a nebrala ako vážne, keďže som bola v tom “ veď je to ajtak asi len sen“…Nikdy som neprežila žiadnu traumu, depresie alebo vyslovene zlý zážitok. Bola som šťastné dieťa. Po rokoch sa mi to odštartovalo znova, kedy mi to spustil hlavne alkohol, stavy oddelenia od seba samej trvali aj dva mesiace, raz tuším aj pol roka.. Mala som problém hlavne s hmatom. Kedy som napr. aj pol hodinu pred domom hľadala kľúče vo vačku.. vedela som, že tam sú, no vôbec som ich nevnímala, a podobné veci ktoré mi len strpčovali život a keďže šlo o ten hmat, dosť ma to vo všetkom zbrzďovalo, musela som si veci milionkrát kontrolovať, lebo som nebola schopná ich vnímať…. no po čase som si na to nejak zvykla…po každom vypití alkoholu prišli tieto nekonečné stavy, pocit že všetko je len sen, všetko som pozorovala akoby z diaľky, mimo vlastné telo, mimo svoju hlavu, celé vnímanie bolo skreslené…našťastie už je to dlhá doba čo sa mi to stalo naposledy, no ešte vždy sa v kútiku duše bojím, že sa mi to opäť vráti…

  21. Ahojte, citam tuto diskusiu, pretoze som sama mala problemy s derealizaciou. Je to pocit, akoby ste zrazu ta ani neboli, akoby ste boli mimo. Dokonca aj pocas terapie som mavala tieto stavy dezintegracie. Chcela by som povedat, ze mi velmi pomohla Gestalt teraipa. Odkedy sa stretavam so sebou samou v terapii, je mi omnoho lepsie. Uz pol roka sa nic z toho neobjavilo.
    Chcela by som vas povzbudit, ze naozaj existuje riesenie kvalitnej terapie. Pojde to s dobrym terapeutom, vasou motivaciou a riadnou spolupracou. Vsetkym vam drzim velke palce. A budem velmi stastna ak sa aj vam podari z tohto dostat.

  22. Dobrý deň… Neviem či je derealizácia práve môj problém ale snažila som sa nájsť či vlastne existuje to čo trápi mňa a v tomto sa vidím asi najviac. Už keď som bola veľmi malá som sa poriadne zamysela nad tým ako je vlastne možné že žijem, o mojej duši, živote predomnou, ako je možné že sa do tela niečo také ako duša vlastne dostane atď atď a vtedy na mňa prišiel taký pocit akoby ani nič z tohto vlastne nebolo skutočné, zahmlilo sa mi pred očami, rozbušilo sa mi srdce ale potom som otriasla hlavou a asi 5 rokov som si zas šťastne užívala život až som si raz pred 4 rokmi v škole spomenula na ten deň a na moju úvahu a zas to všetko prišlo ale akoby sa to vo mne zaseklo, už nešlo len tak otriasť hlavou a žiť ďalej ale bolo mi tak zle že som musela ísť domov… Od toho dňa som to asi rok zažívala len tak občas aj keď ma to veľmi stresovalo no asi pred rokom sa to vystupňovalo a už som nedokázala normálne fungovať. Začala som navštevovať psychiatričku ale tá do mňa iba pchala čoraz tuhšie lieky a vôbec mi to nepomohlo. Cez leto sa to upokojilo aj keď to na mňa prišlo nebolo to silné a veľmi rýchlo som sa toho zbavila a vtedy som skončila aj so psychiatričkou no teraz som na tom od konca novembra tak že nedokážem výsť z domu… Domov je akoby moje útočisko pred problémami a v hlave som si povedala že doma sa mi nič stať nemôže… Hneď ako vyjdem z dvora začnem panikáriť, hmloe sa mi pred očami, mám pocit že odpadnem, zomriem… a čím idem ďalej od domu tým je to horšie v tedy pre mňa neexistuje okolitý svet, je mi úplne jedno kto sa na mňa pozerá a musím so sebou veľmi bojovať aby som nespadla na kolená a zo zúfalsta nezačala revať niekde na ceste…keď na to nemyslím tak je všetko ok ale ja na to poslednú domu myslím stále keď idem preč z domu. .. A veľmi sa bojím toho že od 25 januára máme ísť zas do školy a ja už teraz viem že to tam nezvládnem… Psychiatrička to pomenovala ako panickú poruchu no ja mám pocit že je v tom niečo ešte viac a panika je už následok toho môjho základného problému no neviem ho pomenovať… Bola by som veľmi rada keby ste si to prečítali a napísali mi na to váš názor

    • Dobrý deň,

      keď psychiatrička uviedla ako diagnózu panickú poruchu, tak by som jej dôveroval. Z Vášho popisu to skutočne vyznieva skôr ako prejavy úzkosti než depersonalizácie/derealizácie.

      Čo sa týka liekov, taktiež by som dôveroval psychiatričke. Určite by som Vám však odporučil aj terapeutickú (psychologickú) liečbu. Tá má solídny liečebný potenciál. Lieky obyčajne len potláčajú symptómy.

      Držím Vám palce.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  23. dobry den prajem, ako vela inych ludi, tak aj mna pandemia zasiahla psychicky. jednalo sa najma o strach o blizkych a strach, ze ja niekoho nakazim a on zomrie. do toho vstupovali stresy z prace, z budovania, okolo deti atd.
    citil som, ze to prenasam na rodinu a tak som skusil CBD susinu. zafajcil som si to parkrat a manzelka stale vravela, ze som arogantny a bagatelizujem. myslim, ze mi to pomohlo zbavit sa nervozity a byt istym sposobom “nad vecou”. potom som zmenil dymku (mala sirsi otvor, takze som toho vtahoval nechtiac viac) + vypil som po zafajceni asi 2deci vina (z predchadzajucich skusenosti som vedel, ze ma to ukludni a nic extra sa nestane). asi ta zmena dymky a “zvacsena davka” mi privodili tak silnu paranoju, ze som sa nevedel dostat k sebe asi 2hodiny. zazival som pocity, ze sedim na gauci, idem sa napit do kuchyne a ked som pil, stale som uvazoval ci uz pijem alebo sedim na gauci.. ci sa mi to zda, ci je to realne. bolo to asi 3dni po ockovani astrou, takze sa pripojili aj nezmyselne paranoje sposobene kadejakymi hoaxmi, ze za tie stavy moze ockovanie atd. po case to preslo, ale na tie stavy nikdy nezabudnem a odvtedy som nefajcil.
    kedze mam problem s nadvahou, zacal som menit stravu – pridal som viac zeleniny, obmedzil sacharidy.. a akosi som zabudol doplnovat vitaminy :/
    raz po praci ma manzelka nechala s rocnym synom doma a isla niekam na nakup. po chvili, ked som nemal nejaky kontakt s realitou (syn este nerozprava) na mna dolahol presne ten stav ako ked som vtedy fajcil a zapil to vinom.. bolo to mozno 6tyzdnov potom a medzitym som nefajcil vobec. znicoho nic na mna prisla uzkost, paranoje ci je to skutocne ci je to sen, ci nejak neublizim synovi tym, ze podcenim situaciu a podobne.
    jedna sa o derealizaciu? cim to moze byt? neustalym stresom z pandemi, prace, budovania, rodinnych vztahov? alebo zmenou stravy a chybajucimi vitaminmi? myslim, ze ked vypijem viac kav v dany den, vtedy sa mi to vracia castejsie. moze zato dehydratacia? zvyseny/znizeny cukor?
    chystam sa navstivit psychiatra, ale chcel by som mat aspon nejaky zachytny bod ci je to psychika alebo nevyvazena strava? preco sa mi ten “bad trip” stale opakuje? velmi silna zla spomienka? ospravedlnujem sa za dlzku, ale neviem to popisat zjednodusene a kratsie.. dakujem za Vas nazor, prajem pekny den.

    • Dobrý deň,

      tak ako je v článku naznačené, spúšťačom depersonalizácie či derealizácie je zväčša emočný stres (rodinné vzťahy atď.). Ľudia to zvyknú pripisovať alkoholu či ľahkých drogám, ale tie sa užívajú práve pri emočnom strese.

      Návšteva psychiatra je určite dobrý nápad. Po vyšetrení Vám povie viac.

      Prajem veľa síl.

      S pozdravom, Dušan Fábik

  24. Dobrý deň.
    Trpím derealizáciou, ktorú mi spôsobil canaboid. Pocity derealizácie mi spôsobili silné úzkosti až panické ataky. Navštevujem psychiatra aj klinického psychológa. Užívam antidepresíva aj antipsychotiká (quetiapine 50mg). Ja sa chcem spýtať, či práve quetiapine mi nemôže derealizáciu zhoršovať a pridávať nepríjemné pocity – cítim sa nesvoja, vzdialená, ako keby celý svet okolo bola iba veľká halucinácia. Riešila som to s lekárkou, ale ona reaguje tak, že si to nehováram a lieky nemôžu nič robiť. po takejto jej odpovedí sa však nedokážem z liekov upokojiť. Užívam ich, avšak s veľkou obavou. Mám obavu, či prichádza s poškodzovaniu môjho mozgu a že sa stanem psychotická či schizofrenička. Môžu byť moje obavy ohľadne poškodeného mozgu, derealizácie z liekov či prepuknutia môjho stavu do psychózy opodstatnené? Je psychopatologicky vôbec niečo také možné? Alebo je môj strach výplod čistej úzkosti? Budem vám vďačná za odpoveď na moje otázky, s ktorými si neviem rady.

    • Dobrý deň prajem,

      rád by som Vám poradil, ale nemám medicínske vzdelanie (som psychológ), a preto Vám neviem v otázke liekov poradiť. Z poškodenia mozgu však obavy mať nemusíte. Psychotická ani schizofrenička sa na základe Vašich ťažkostí ani užívania liekov určite nestanete. Skôr by som sa zameral na psychoterapiu. Derealizácia aj úzkosť majú pôvod v našich emóciách (canaboid len urýchly nástup), a preto sa dlhodobou terapiou dajú odstrániť.

      Pekný zvyšok dňa.

      S pozdravom, Dušan Fábik

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.