Karen Horneyová a bazálna úzkosť/hostilita

Významná psychoanalytička Karen Horneyová sformulovala teóriu, ktorou objasnila pôvod každej neurózy.

Karen Horneyová

Nemecko-americká psychoanalytička, Karen Horneyová (1885-1952), sa radí medzi predstaviteľov humanistickej psychoanalýzy. Jej teórie popisujúce pôvod a príčiny neuróz  môžeme radiť k najprínosnejším teóriám psychoanalýzy. V diele Neurotická osobnost naší doby objasnila existenciu bazálnej úzkosti a bazálnej hostility, ktorá tvorí základné podhubie pre každú neurózu.

Samotnú neurózu popísala Horneyová dvomi manifestnými príznakmi. Za prvé, je to strnulosť v reakciách, teda absencia pružnosti, ktorá nám umožňuje reagovať na situácie rôznym spôsobom. Napríklad, normálny človek je podozrievavý tam, kde tuší alebo vidí dôvod; neurotický človek môže byť podozrievavý neustále bez ohľadu na situáciu.  Druhým faktorom je nesúlad medzi možnosťami a výkonom. Je príznačné, že napriek talentu a priaznivým podmienkam pre vývoj zostáva človek neproduktívny; alebo má všetky možnosti byť šťastný, a predsa sa nedokáže radovať z toho, čo má.

Oba tieto znaky definujúce neurózu majú pôvod v bazálnej úzkosti a hostilite, ktorá sa formuje už od útleho detstva. Pozrime sa na jej pôvod a príčiny vzniku.

Rodinné zázemie

Horneyová považuje za základný faktor vzniku bazálnej úzkosti/hostility nedostatok rodičovskej vrelosti vo vzťahu k dieťaťu. Je presvedčená, že pre zdravý vývin musí dieťa vo vnútri skutočne cítiť, že je chcené a milované. Hlavný dôvod prečo dieťa neprijíma dostatok vrelosti a citov, spočíva v neschopnosti rodičov poskytnúť ich kvôli vlastnej neuróze.

Druhým faktorom podnecujúcim bazálnu úzkosť/hostilitu je správanie či postoje rodičov vyvolávajúce v dieťati hostilitu (nepriateľstvo, hnev) – napríklad uprednostňovanie iných detí, nesplnené sľuby a v neposlednom rade negatívny postoj k potrebám dieťaťa (znevažovanie kamarátstiev, zosmiešňovanie nezávislého myslenia, tlmenie záujmu o vlastné aktivity atď.). Opomenúť nemožno ani súťaživú atmosféru v rodine, a to vo forme súperenia medzi súrodencami či vo vzťahu k rodičom.

Vytesnenie hostility

Horneyová pokladá hostilný postoj dieťaťa v nepriaznivých rodinných podmienkach za logický a opodstatnený. Samozrejme, nikdy nie je dobré, pokiaľ musí dieťa bojovať proti svojim rodičom. Ak však existuje pre vzdor a hnev pádny dôvod, nespočíva nebezpečenstvo pre psychický vývin dieťaťa vo vyjadrení protestu, ale v jeho prehliadaní, t.j. vytesnení. Vytesnenie (vylúčenie neakceptovateľných myšlienok alebo impulzov mimo vedomia) vlastnej hostility môže viesť k tomu, že dieťa vezme vinu na seba a bude si pripadať nehodné lásky. Horneyová rozlíšila niekoľko dôvodov, pôsobiacich v rôznej miere a v rôznej kombinácii, prečo dieťa vyrastajúce v takej atmosfére hostilitu vytesná. Dieťa sa môže báť hrozieb a trestov zo strany rodičov ak vyjadrí svoju nevôľu, môže sa báť straty lásky, či mať pocity viny, že je zlé pokiaľ odporuje.

Vytesnená hostilita však z našej psychiky nemizne, ale naďalej na nás pôsobí, hoci si ju neuvedomujeme. Čím dieťa viac vytesňuje svoj hnev voči vlastnej rodine, tým cíti väčšiu úzkosť. Dieťa následne úzkosť z vlastnej hostility premietne do vonkajšieho sveta a naberie presvedčenie, že to svet je hostilný a ohrozujúci. Postupne sa rozvinie siliaci a všeprenikajúci pocit osamotenia a bezmocnosti v nepriateľskom svete.

Tento pocit označila Horneyová špecifickým pomenovaním bazálna úzkosťbazálna hostilita. Bazálna, alebo inak povedané základná, z toho dôvodu, že existuje neustále. Osoba vníma svet nepriateľsky, hostilne, hoci adekvátny nepriateľský podnet v okolí môže v prítomnosti absentovať. Osoba sa rovnako cíti bezmocná a osamotená, a to aj vtedy, keď tomu tak nie je. Pocit človeka s bazálnou úzkosťou a hostilitou možno popísať ako pocit malosti, bezvýznamnosti, bezmocnosti, opustenosti, ohrozenia vo svete, ktorý chce človeka zneužiť, podviesť, zaútočiť naňho, zradiť či závidieť mu.

Obranné mechanizmy úzkosti

Platí, že čím neznesiteľnejšia je úzkosť, tým dôkladnejšie musia byť obranné prostriedky. V našej kultúre rozlišujeme štyri hlavné spôsoby, ktorými sa človek snaží chrániť pred bazálnou úzkosťou:

  • zaistenie si citovej náklonnosti (motto: ak ma miluješ neublížiš mi);
  • submisivita – plnenie prianí všetkých ľudí a vyhýbanie sa všetkému, čo by mohlo vyvolať odpor. Osoba vytesňuje vlastné požiadavky, kritiku druhých, necháva sa zneužívať (motto: pokiaľ sa podrobím, nikto mi neublíži);
  • moc – bezpečie sa zabezpečí úspechom, majetkom, obdivov (motto: ak mám moc, nikto mi nemôže ublížiť);
  • uzavretosť – získanie nezávislosti. Príkladom je citové zatvrdnutie, aby osobu nič nezranilo ani nesklamalo (motto: pokiaľ sa uzavriem, nič mi nemôže ublížiť).

Ktorý z mechanizmov prevažuje prie zmierňovaní bazálnej úzkosti, závisí od vonkajších okolností, rovnako aj v rozdielnych individuálnych vlohách a psychickej štruktúre.

Záverom

Osvojený postoj vyplývajúci z bazálnej úzkosti a hostility ešte neznamená prítomnú neurózu. Jedná sa však o faktor, ktorý je pre jej vznik kľúčový. Sama Karen Horneyová uvádzala, že za každou neurózou stojí bazálna úzkosť a bazálna hostilita.

 

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Pražská 11, Bratislava Staré Mesto Facebook: psychologdusanfabik

Zdieľajte

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.