Sociálna úzkostná porucha, bežne nazývaná sociálna fóbia, znepríjemňuje život mnohým ľuďom. Ako ju rozlíšiť od iných úzkostných porúch?

Sociálna úzkostná porucha (teda sociálna fóbia alebo skrátene sociofóbia) sa radí podľa kritérií Americkej psychiatrickej asociácie (DSM-5)  medzi úzkostné poruchy. Jej výskyt sa v Európe odhaduje na 2,3% v rámci populácie, v USA až okolo 7%, čím sa radí medzi frekventovanejšie úzkostné poruchy. Pozrime sa na jej hlavné prejavy.

Sociálna fóbia a sociálne situácie

Hlavným znakom sociálnej fóbie je zreteľný alebo intenzívny strach či úzkosť zo sociálnych situácií, v ktorých môže byť jedinec sledovaný druhými. Ak je týmto sociálnym situáciám vystavený, bojí sa, že bude negatívne hodnotený. Obáva sa, že bude posúdený ako úzkostný, oslabený, šialený, hlúpy, nudný, desivý, špinavý alebo nesympatický. Jedinec sa bojí, že na ňom bude vidieť znaky úzkosti, ako je sčervenanie, tras, potenie, zadrhávanie sa v slovách či strnulý pohľad.

Niektorí jedinci sa boja, že druhých urazia a kvôli tomu budú odmietnutí. Strach z urážky druhých – napríklad pozeraním sa – môže byť prevládajúcim strachom u jedincov z kultúr so silnou kolektivistickou orientáciou. Ľudia so strachom z trasu ruky sa vyhýbajú pitiu, jedlu, písaniu alebo ukazovaniu na verejnosti; jedinci so strachom z potenia sa zväčša vyhýbajú potraseniu rukou alebo štiplavým jedlám; jedinci so strachom z očervenania sa zase vyhýbajú verejným vystúpeniam, jasným svetlám alebo diskusiám na intímne témy. Niektorí jedinci sa boja a vyhýbajú močeniu na verejných záchodoch, pokiaľ tam sú prítomní ďalší ľudia (tzv. paruréza alebo syndróm hanblivého močového mechúra).

Diagnostické kritéria

Pre väčší prehľad sú nižšie uvedené aj konkrétne diagnostické kritéria, ktoré sú pre stanovenie diagnózy sociofóbie kľúčové:

• Výrazný strach z jednej alebo viacerých sociálnych situácií, v ktorých by jedinec mohol byť vystavený skúmavým pohľadom druhých ľudí.  Medzi príklady patria sociálne interakcie (napr. konverzácie, stretnutia s neznámymi ľuďmi), situácie, kedy je jedinec pozorovaný (napr. pri jedle alebo pití) alebo vystupuje pred ostatnými (napr. má prejav).
• Jedinec sa bojí, že bude jednať určitým spôsobom alebo na ňom bude viditeľná úzkosť, a ostatní ho preto budú negatívne hodnotiť (napr. bude ponížený alebo zahanbený).
• Sociálne situácie takmer vždy vyvolávajú strach alebo úzkosť.
• Sociálnym situáciám sa vyhýba alebo ich pretrpí so strachom či úzkosťou.
• Strach alebo úzkosť sú neúmerné skutočnému ohrozeniu predstavovanému sociálnou situáciou a sociokultúrnemu kontextu.
• Strach, úzkosť alebo vyhýbavé správanie je trvalé, vo všeobecnosti trvá 6 mesiacov alebo dlhšie.
• Strach, úzkosť alebo vyhýbavé správanie vyvolávajú klinicky významnú nepohodu alebo funkčné narušenie v sociálnej, pracovnej alebo inej dôležitej oblasti.
• Strach, úzkosť alebo vyhýbavé správanie nemožno prisúdiť fyziologickým účinkom látok (napr. abúzu drog, liekov), inému somatickému ochoreniu, ani nie sú vysvetliteľné inými duševnými poruchami (napr. panická porucha).

Pridružené znaky podporujúce sociofóbiu

Ľudia so sociálnou fóbiou môžu byť nedostatočne asertívni či nadmerne submisívni alebo kontrolujúci priebeh konverzácie. Môžu vykazovať príliš rigídny postoj tela či neadekvátny očný kontakt alebo hovoriť príliš ticho. Títo ľudia môžu byť nesmelí či uzavretí, v konverzácii menej otvorení a zdieľajúci o sebe málo informácií. Muži sa môžu ženiť a zakladať rodinu neskôr, zatiaľ čo ženy, ktoré by si inak priali pracovať mimo domov, môžu žiť ako matky a ženy v domácnosti. Častá je samoliečba rôznymi látkami (napr. pitie alkoholu pred odchodom na večierok).

Niekedy nemusí byť úzkosť považovaná za nadmernú , ak sa vzťahuje ku skutočnému nebezpečenstvu (napr. šikana či trýznenie ostatnými). Avšak jedinci so sociálnou fóbiou často preceňujú negatívne dôsledky spoločenských situácií, a tak mieru neúmernosti musí posúdiť klinický pracovník. Ten pritom musí vziať do úvahy sociokultúrny kontext daného jedinca. Napríklad správanie, ktoré by sa mohlo javiť sociálne úzkostné, môže byť v určitých kultúrach a spoločenských situáciách považované za prijateľné (napr. môže byť vnímané ako známka úcty).

Sociofóbia a liečba 

Sociofóbia môže byť liečená medikamentózne alebo psychoterapeuticky. Pokiaľ osoba nemá pridružené iné psychické ťažkosti, resp. sociálne ťažkosti sú svojou intenzitou relatívne znesiteľné je vhodná psychoterapeutická liečba. Tak ako aj pri iných ťažkostiach je však dôležitá dlhodobá terapia.

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava  Facebook: psychologdusanfabik