Duchovné sny fascinujú ľudí od nepamäti. Podľa všetkého nám pomáhajú nachádzať zmysel vlastného bytia a uvedomovať si svoje životné poslanie.

Článok je skrátenou verziou vlastnej štúdie Duchovné (spirituálne) sny.

Sny zohrávali ústrednú úlohu v duchovnej skúsenosti väčšiny kultúr a v mnohých zohrávajú až doteraz (1,2). Prakticky každá náboženská tradícia v histórii ľudstva obsahovala sny o božských zjaveniach či duchovných vhľadoch a hodnotách. V psychologických knihách sa však duchovná stránka neraz redukuje na oblasť parapsychológie či na špecifický záujem hlboko veriacich odborníkov (3). Vzhľadom na frekvenciu s akou sa vyskytujú duchovné sny po celom svete vo všetkých kultúrach, s ohľadom na ich bohatú históriu, doložené záznamy a intenzitu akou pôsobia na snívajúceho si z nášho pohľadu zasluhujú omnoho viac pozornosti než sa im dostáva.

Duchovné aspekty v snoch v praveku

Duchovná stránka človeka a snívanie je späté s ľudstvom už od dávnych vekov. Podľa niektorých vedcov je dokonca možné, že u ľudí sa začala rozvíjať ich vedomá spiritualita vďaka snom. Pomerne presvedčivé dôkazy o úzkom vzťahu snívania a duchovnej podstate ľudí môžeme nájsť už z obdobia paleolitu. Napríklad maľba vo Francúzskej jaskyni Lascaux zachytáva bizóna a postavu ležiaceho muža vtáčou hlavou. V blízkosti sedí vták, ktorý pravdepodobne vyjadruje totem. Predpokladá sa, že postava na maľbe je šaman, ktorý sníva o obetovaní bizóna (4).

Duchovné aspekty v snoch v staroveku

Dôkazy o snoch ako fenoméne opradenom duchovným aj náboženským významom nachádzame ešte výraznejšie v neskoršom období, konkrétne v neskoršom staroveku. Najmä v starovekom Grécku a Ríme zohrávali sny významnú úlohu nielen v náboženskom, ale aj spoločenskom a filozofickom živote. Na ich podklade sa dokonca snažili predikovať budúce situácie (5). V tomto období ovplyvnilo významne duchovnú podstatu snov aj rané kresťanstvo, ktoré podobne považovalo sny za zdroje náboženskej inšpirácie a proroctiev od Boha. V samotnej Biblii sa uvádza niekoľko odkazov na božský pôvod a povahu snov, napr. sen Jozefa o viazaní snopov (Gn 37), známy faraónov sen o siedmych kravách (Gn 41) či sen Pilátovej manželky o utrpení (Mt 27).

Duchovný význam snov sa však neobmedzil len na Bibliu. Na prelome 2. a 3. storočia vytvoril cirkevný otec Tertulián vo svojom diele De Anima vplyvnú klasifikáciu snov. Sny rozdelil do dvoch kategórií: sny pochádzajúce od Boha a sny vychádzajúce z diabla. Tvrdil, že človek musí byť ostražitý, aby neupadol do snov diabla, ktoré by ho zvádzali k väčšiemu kontaktu so zlom. Počas prvých troch storočí nášho letopočtu sa sny všeobecne považovali za dôležitý fenomén medzi poprednými kresťanskými autormi (napr. Ján Zlatoústy, Klement Alexandrijský či Augustin z Hippa). Verilo sa, že človek môže mať zmysluplné stretnutia s Bohom a Jeho anjelmi práve prostredníctvom snov. Augustínove názory na sny boli obzvlášť vplyvné, a mnohé diela napísané medzi 12. do 15. storočím, ako napríklad Summa de creaturus Alberta Magnusa alebo Teologická suma Tomáša Akvinského vychádzali z jeho teórií. Zo strany učiteľa cirkvi Hieronyma sa objavili aj kritické ohlasy po jeho intenzívnom sne, v ktorom bol odsúdený a mučený za preukázanie záujmu o klasickú literatúru miesto biblickej literatúry. Varoval pred falošnými snami a možnosťou démonického ovplyvňovania prostredníctvom snov. Stotožnil sny s čarodejníctvom a považoval akúkoľvek neprimeranú pozornosť venovanú snom za poverčivú a nevhodnú (6).

Duchovné aspekty v snoch v stredoveku

Na začiatku stredoveku v 5. storočí Synesius z Kyrény napísal knihu o snoch s názvom De insomniis, v ktorom sny považoval za významné a povzbudzoval ľudí, aby si udržiavali denník snov. Podľa Synesia odhaľujú sny telesné choroby, ponúkajú vhľady a riešenia a môžu tiež slúžiť ako médium alebo kanál, prostredníctvom ktorého môže Boh učiť, odhaľovať pravdu a ukazovať budúcnosť. Nasledujúce storočia a obdobie stredoveku bolo charakterizované stagnáciou v myslení na sny rozvíjané v kresťanských kruhoch. Podporovalo sa presvedčenie, že sny neprichádzajú od Boha, a preto by sa mali ignorovať (6). Cirkevný otec Ján Klimak ju dokonca považoval za nebezpečnú, nakoľko sa za postami v sne môžu ukrývať démoni (7). Úplné odmietnutie božských snov však zmierňovali niektorí autori, ktorí pripúšťali, že božské sny sa v niektorých prípadoch môžu vyskytnúť. Na konci stredoveku, aj Ján Kalvín, potvrdil myšlienku, že niektoré sny môžu byť zaslané Bohom a iné diablom, napriek tomu ale neponúkol žiadne usmernenie v tom, ako by mali sny byť správne interpretované. O niečo neskôr Martin Luther vyjadril presvedčenie, že sny by mohli ďalej slúžiť ako sebapoznanie tým, že nám ukážu naše hriechy (6).

Duchovné aspekty v snoch v novoveku

V nasledujúcich storočiach sa prakticky úplne vylúčila duchovná hodnota snov. Mnohí filozofi (napr. Descartes, Schopenhauer, Nietzsche) či v neskoršom období lekári (napr. Charcot) síce skúmali sny, avšak duchovnej stránke snov nevenovali väčšiu pozornosť. Zásadnejšie to zmenil až Carl Jung, ktorý skúmal tzv. „veľké sny“ obsahujúce motívy z mytológie. Tieto motívy nazval archetypy a definoval ich ako vrodené tendencie k určitému vnímaniu vyskytujúce sa v rovnakej podobe vo všetkých dobách, miestach, individuálnych snoch či fantáziách u všetkých ľudí. Jung (8) prikladal zvláštnu spirituálnu hodnotu archetypom, ktoré sa v snoch objavili v podobe ducha alebo sa správali ako zjavenie duchov. Faktor „ducha“ pripisoval aj postave staršieho muža (múdry starec) znázorneného najčastejšie v postave mága, lekára, kňaza, učiteľa, profesora alebo akejkoľvek inej postave s autoritou. Túto úlohu hrá niekedy aj duch nebohého alebo menej často groteskné postavy škriatkov či rozprávajúce zvieratá. Archetyp ducha v podobe človeka, zvieraťa alebo škriatka sa podľa Junga objavuje najmä v situácii, kedy je potrebný vhľad, pochopenie, dobré rady atď., ale ľudia ich nie sú schopní dosiahnuť vlastnými prostriedkami.

V súčasnosti panuje všeobecná zhoda v tom, že niektoré sny sú obzvlášť „veľké“ alebo dôležité. Hartmannovo (9) skúmanie viedlo k záveru, že veľké sny sú charakterizované jedným silným vizuálnym centrálnym obrazom (občas dvoma obrazmi), ktorý niečím vyniká. Hartmann (10) uviedol, že najčastejšia pozitívna emócia vo veľkých snoch býva úžas, zázrak alebo záhada, ktoré sa dajú podľa samého autora pomenovať ako duchovné. Častejšie ich však ľudia komentujú slovami „bol som ohromený“ alebo „bolo to úžasné“.

Aký je to duchovný sen?

Na základe týchto poznatkov od výskumníkov súčasnosti môžeme povedať, že typický duchovný sen sa vyznačuje niektorými charakteristikami. Všetky atribúty síce každý duchovný sen nemusí napĺňať, avšak väčšina z nich sa u snívajúcich vyskytuje súčasne:

• sen obsahuje emóciu záhady, zázraku alebo úžasu (duchovný pocit);
• emócia v sne má vyššiu intenzitu ako je bežné;
• sen je dlhodobo zapamätateľný;
• sen má na snívajúceho intenzívny účinok;
• sen môže obsahovať niektoré nadprirodzené bytosti (napr. anjel);
• sen sa obyčajne vyskytuje v komplikovanom období života.

Pre komplexnejší pohľad na duchovné sny je dôležité nevnímať poznatky dávnej minulosti alebo prítomnosti izolovane, ale ako súbor informácii, ktoré sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú celok. Vyššie sme už uviedli, že v časoch staroveku sa duchovné sny týkali najmä šamanov, v stredoveku sa ponímali ako proroctvá od samotného Boha, Jung ich označoval ako sny archetypálne a v súčasnosti majú najčastejšie prívlastok „veľké“. Vidíme teda, že hoci môžu mať iný názov alebo teoretické východisko, ktoré sa preferuje v danej dobe historického obdobia, zásadným spoločným menovateľom zostáva intenzívny duchovný pocit a silný účinok, ktorým podobné sny pôsobia na snívajúceho. Podobnosti medzi poznatkami autorov staroveku, stredoveku či novoveku môžeme nájsť aj v ďalších poznatkoch. Dôkazy naznačujú, že už v staroveku sa ľudia obracali v ťažkých obdobiach k duchovným snom šamanov. Rovnako v stredoveku sa uvažovalo (napr. Synesius), že sny ponúkajú vhľady a riešenia, a preto sa objavujú najmä pri životných problémoch. V súčasnosti sa už jedná o konzistentný poznatok, na ktorý poukázalo mnoho autorov (napr. 8) zhodne tvrdiacich, že ich výskyt je typický najmä v prelomových obdobiach života. Prístup k duchovným snom v histórii ľudstva je preto omnoho stabilnejší než si vôbec uvedomujeme.

Duchovné sny a ich pôvod

V súčasnosti zostáva pre mnohých autorov otázka, ako vznikajú alebo čo odrážajú sny s duchovnými emóciami či tematikou. Predpokladáme, že ich možno považovať za účelný prejav psychického fungovania rovnako ako je tomu pri každej inej emócii v živote. Napríklad, hnev nám v bdelosti poskytuje energiu, aby sme sa postavili krivdám vo svojich životoch, strach nám dáva energiu na únik z ohrozujúcich situácií, radosť zase signalizuje krásu daného okamžiku a vedie nás k jeho opakovaniu atď. Svoje opodstatnenie preto majú aj duchovné emócie.

Vychádzajúc z Ericha Fromma (11) môžeme uvažovať, že pocity duchovna vrátane zážitku úžasu, záhady či zázraku sú pravdepodobne „reakciou ľudstva“ na otázky ohľadom zmyslu života a životnej cesty človeka, ktorá vyplýva z ľudského sebauvedomenia. Kvôli sebauvedomeniu a schopnosti náhľadu na svoju existenciu človek zápasí so zmyslom života, uvedomením si svojej malosti a svojím postavením vo svete. Pocity duchovna v snoch nám preto s najväčšou pravdepodobnosťou signalizujú nájdenie vnútornej filozofie svojej životnej cesty, či zvnútorňujú cieľ v danej životnej situácii. Následne nás silným snovým zážitkom duchovne ovplyvnia a osoba je schopná v bdelosti disponovať novým životným náhľadom. K tomuto presvedčeniu nás vedú aj viacerí odborníci v problematike snívania, ktorí zdôrazňujú, že duchovné sny či fantázie prichádzajú v osudových životných úsekoch (12,13) či v rámci intenzívnych emočných zážitkov (14,15).

Záver

Duchovné sny sú zároveň sny, ktorých interpretácia a pochopenie je zo všetkých typov najťažšia. Sám Jung opísal mnohé duchovné sny, ktorých špecifický výklad nikdy nezistil. Treba však dodať, že presná a exaktná interpretácia nie je v týchto prípadov ani vždy potrebná. Snívajúcim sa duchovné sny obyčajne objavia v nejakej významnejšej životnej situácii, a preto ľudia často intuitívne predpokladajú k čomu sa vzťahujú v ich živote. Zároveň tieto sny prehlbujú zážitok z vlastného duchovného uvedomenia, čím do bdelosti intenzívne podporia nový repertoár v správaní a prežívaní jedinca. Snívajúci má preto aj bez precízneho výkladu sna silný popud pre pozitívnu zmenu a vďaka zdieľaniu svojich duchovných pocitov so psychoterapeutom môže zmena prichádzať viac-menej spontánne.

Zdroje

(1) Gregor, T. (1981). „Far, far away my shadow wanderer…“. (2) Hollan, D. (2003). The cultural and intersubjective context of dream remembrance and reporting. (3) Bulkley, K. (1992). Dreams, Spirituality, and Root Metaphors. (4) McNamara, P. a Bulkeley, K. (2015). Dreams as a source of supernatural agent concepts. (5) Laios, K. et al. (2016). Dreams in ancient Greek Medicine. (6) Nell, W. (2012). Religion and spirituality in contemporary dreams. (7) Harris, W. (2009). Dreams and experience in classical antiquity. (8) Jung, C. (2018). Výbr z díla II. Archetypy a nevědomí. Brno: Holar, 2018. (9) Hartmann, E. (2008). The central image (CI) makes „big“ dreams big. (10) Hartmann, E. (2013). Sny. Podstata a funkcie snívania. (11) Fromm, E. (2019). Anatómia ľudskej deštruktivity. (12) Dieckmann, H. (2010). Sny jako řeč duše. (13) Kast, V. (2013). Sny. Práce se sny v psychoterapeutické praxi. (14) Frankl, V. (2011). Hľadanie zmyslu života. Napriek všetkému povedať životu áno. (15) Saraglou, V. et al. (2008). Positive emotions as leading to religion and spirituality.

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava  Facebook: psychologdusanfabik