Panická porucha patrí medzi najčastejšie úzkostné poruchy. Neraz sa svojimi telesnými príznakmi podobá na infarkt myokardu.

Panická porucha sa podľa Americkej psychiatrickej asociácie (DSM-5) radí medzi úzkostné poruchy. Pokiaľ porucha nie je liečená, priebeh je obvykle chronický, so slabnúcimi a silnejúcimi prejavmi. Typicky priebeh panickej poruchy je komplikovaný radou ďalších porúch, napríklad depresívnymi poruchami, depersonalizáciou či poruchami užívania škodlivých látok. Hoci v detskom veku je panická porucha vzácnejšia, prvé prejavy „obdobia strachu“ sa často nachádzajú práve v detstve. Diagnostika panickej poruchy je založená na niekoľkých základných kritériách:

Diagnostické kritériá

Prvotné kritérium spočíva v tom, že ťažkosti nemožno pripísať fyziologickým účinkom látok (napr. drogy, lieky), somatickému ochoreniu ani iným duševným ťažkostiam. Základné kritérium potom spočíva v neočakávaných panických atakoch, čo znamená náhly záchvat intenzívneho strachu alebo intenzívnej nepohody. Svojho maxima dosiahne behom niekoľkých minút. Aby sa dalo uvažovať o panickom ataku musí prejav spĺňať aspoň štyri či viac z nasledujúcich symptómov:

• palpitácia (búšenie srdca) alebo zrýchlený srdečný tep,
• potenie,
• tras alebo chvenie,
• pocity nedostatočnosti dychu,
• pocity dusenia,
• bolesť alebo nepríjemný pocit na hrudi,
• žalúdočná nevoľnosť,
• pocit závratu alebo mdloby,
• zimnica alebo návaly tepla,
• parestézie (brnenie),
• derealizácia (pocit neskutočnosti) alebo depersonalizácia (odtrhnutosť od samého seba),
• strach jedinca, že sa zblázni či stratí kontrolu,
• strach zo smrti.

Americká psychiatrická asociácia uvádza ako posledné kritérium panickej poruchy fakt, že samotná panická ataka mala v priebehu 1 mesiaca aspoň jeden z nasledovných príznakov: buď pretrvávajúca starosť či obava ohľadom ďalších panických atakov alebo ich následkov (napr. strata kontroly, infarkt myokardu) alebo zmena v správaní, vzťahujúca sa k atakám (napr. plánovité správanie za účelom vyhnutiu sa panickej atake).

Pridružené znaky

Jeden z typov panickej ataky je nočná panická ataka (napr. prebudenie zo spánku v stave paniky). V USA je odhadované, že tento typ panickej ataky sa objaví minimálne raz u zhruba jednej štvrtiny až jednej tretiny jedincov s panickou poruchou, z ktorých väčšina zažíva tiež denné ataky. Okrem obáv z panických aták a ich dôsledkov zažíva mnoho jedincov s panickou poruchou tiež pocity úzkosti, ktoré sa vzťahujú aj k ďalším obavám o telesné a duševné zdravie. Napríklad jedinci s panickou poruchou často očakávajú katastrofický záver mierneho telesného symptómu či vedľajšieho účinku liekov (napr. sa domnievajú, že môžu mať srdcové ochorenie alebo, že bolesť značí prítomnosť mozgového nádoru).

Taktiež sa môžu vyskytnúť obavy týkajúce sa ich schopnosti plniť bežné povinnosti či zvládnuť denné stresory, objavuje sa excesívne užívanie látok (napr. predpísaných liekov či ilegálnych drog) za účelom kontroly panických aták či extrémne správanie cielené na kontrolovanie panických aták (napr. prísne kontrolovanie príjmu jedla alebo vyhýbanie sa konkrétnym potravinám z obavy o možné vyvolanie telesných symptómov).

Panická porucha a liečba

Podobne ako aj pri iných ťažkostiach, účinná býva liečba psychofarmakami v kombinácii so psychoterapiou. Psychodynamická psychoterapia (jedna z foriem psychoanalýzy) uvažuje, že panickú poruchu spôsobujú naše potláčané a neprežité emócie, napríklad hnevu, strachu či smútku. Ich prehliadaním človek stráca sám seba a koná v nesúlade so svojím skutočným vnútorným presvedčením a prežívaním. Cieľom je preto spoznať emócie a myšlienky klienta, ktoré sú zadržiavané a potláčané vo vnútri a spôsobujú pocity napätia a až fyzického ohrozenia (zo straty seba samého). Odhalením potrieb a skutočných emócií klienta, ich prijatím a adekvátnymi krokmi sa zníži aj tenzia.

Mnohí ľudia sa zdráhajú prijať predstavu, že za panickou poruchou alebo za všebecnou úzkosťou môže byť emočné prežívanie. Neraz pritom odkazujú na odbornú literatúru, ktorá spája úzkosť s biochemickými procesmi v mozgu. Treba povedať, že výskum skutočne preukázal hormonálne odlišnosti u ľudí s úzkosťou, avšak dá sa predpokladať, že sú to práve dlhodobo nahromadené emócie, ktoré spôsobujú dané hormonálne odchýlky.

Môžeme si to priblížiť na príklade keď si ide osoba zabehať. Pri behu sa uvoľní telo aj myseľ a organizmus vyplaví hormóny šťastia (napr. serotonín). Deje sa to však aj naopak. Pokiaľ je telo napäté z nahromadených emócií nie je schopné vyplavovať hormóny šťastia. V prvom rade je preto dôležité uvoľniť emočné prežívanie klienta, aby sa vytvoril priestor pre adekvátne hormonálne stavy. Bez tohto uvoľnenia sa stáva beh, prechádzka, práca alebo akákoľvek iná aktivita len krátkodobou úľavou pred prežívanou úzkosťou, ktorá krátkodobo pomôže vyplaviť serotonín.

Oproti tomu, iná forma psychoterapie, a to kognitívne behaviorálna, sa sústredí len na daný panický prejav a nehľadá príčinu v emočnom prežívaní. Jej cieľom je nácvik zvládania úzkostných prejavov a myšlienok. Nevýhodou však zostáva, že podstata panických atakov je neodhalená a naďalej skrytá, čo môže v budúcnosti spustiť iné psychické problémy. Obidve formy psychoterapie však majú svoje miesto a je na samom klientovi, ktorý spôsob „psychoterapeutickej cesty“ mu viac vyhovuje.

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava Facebook: psychologdusanfabik