Viktor Frankl odvážne poukázal na chyby, ktorých sa dopúšťajú mnohí psychoterapeuti.

Negatívnemu vplyvu psychoterapeuta či všeobecne lekára sa venoval vo viacerých svojich dielach Viktor Frankl (1905-1997), svetovo známy psychiater a zakladateľ logoterapie.  V jednej z jeho najznámejších kníh (v češtine vydané ako) Teorie a terapie neuróz popísal špecifický druh neuróz – iatrogénne neurózy tvoriace podskupinu reaktívnych neuróz. Názov iatrogénny, je zložený z gréckeho slova iatros, čo znamená lekár a genos, čo znamená pôvod. Iatrogénnymi neurózami teda označil neurotické (úzkostné) chorobné stavy, ktorých škodlivý účinok spôsobil lekár.

Iatrogénne neurózy a anticipačná úzkosť

Iatrogénne neurózy vznikajú podľa Frankla dôsledkom anticipačnej úzkosti. Pojmom anticipačná úzkosť značíme formu úzkosti vyskytujúcu sa pri opätovnom očakávaní nejakej nepríjemnej, úzkostnej situácie z minulosti, ktorá v danom čase ešte nenastala. Toto úzkostné očakávanie opakovaného vyskytnutia sa nepríjemnej udalosti nakoniec naozaj vedie k uskutočneniu situácie z minulosti, čo anticipačnú úzkosť ešte posilní. Ako príklad možno uviesť osobu trpiacu erektilnou dysfunkciou. Pokiaľ sa u osoby situačne vyskytol daný problém, môže pred ďalšími sexuálnymi skúsenosťami reagovať nadmernými obavami z opakovania dysfunkcie, teda anticipačnou úzkosťou. Tá následne spôsobí, že daný úzkostný symptóm sa zopakuje, prehĺbi a vytvorí sa dlhodobý problém. Vo všeobecnosti možno patogénny vzorec popísať takto: osoba reaguje na určitý príznak obavou, že sa znovu objaví. Táto úzkostná domnienka potom naozaj vedie k tomu, že sa príznak znovu dostaví.

Frankl upozorňuje, že v psychoterapii môže ľahko nastať situácia, keď odborník nevdojak vytvára u pacienta anticipačnú úzkosť vedúcu až k iatrogénnej neuróze. Napríklad, pokiaľ psychoterapeut osobu trpiacu nespavosťou inštruuje mnohými spánkovými rituálmi alebo ju nadmerne podporuje, aby sa pred spánkom upokojila, vo svojej podstate len zvyšuje napätie pred samotným spánkom – vytvára anticipačnú úzkosť. Prílišné nabudenie pred spánkom, zameraná pozornosť a úzkostné očakávanie spánku následne vyvolá pravý opak. Iatrogénne neurózy teda spôsobuje psychoterapeut nadmerne sa zameriavajúci na určitý symptóm.

Anticipačná úzkosť v ďalších oblastiach

Iným príkladom môže byť úzkostná osoba. Ak odborník neustále pertraktuje symptómy úzkosti u danej osoby, zdôrazňuje iracionalitu úzkosti či spôsoby vysporiadania sa s ňou, klient začne mať strach (úzkosť) už len z toho, že by mohol mať úzkosť. Vo výsledku sa preto hladina úzkosti navýši a neurotický symptóm posilní. Ako uviedol Frankl, prepäté sebapozorovane symptómov môže viesť až k abnormálnym úkazom, ako napríklad depersonalizačným či derealizačným javom.

Rovnako škodlivé ako prílišná aktivita psychoterapeuta môže byť za určitých okolností aj mlčanie. A to najmä vtedy, keď si daný odborník počína príliš tajnostkársky (napr. skrýva alebo zahmlieva svoju psychoterapeutickú interpretáciu klientovho problému), hoci aj s dobrým úmyslom. Logicky a opodstatnene sa zvyšuje úzkosť u pacienta, ktorú ak začne psychoterapeut analyzovať, opäť vzniká hrozba vytvorenia anticipačnej úzkosti.

Riziko badá Frankl aj pri stanovení psychiatrických diagnóz, pretože mnohé z nich sú neopodstatnené a majú potenciál vytvárať neurotické príznaky. Pacient sa môže snažiť symptómy potláčať a vyvíja protitlak. Práve tento protitlak však pôvodný tlak len zosilňuje. Kruh sa uzatvára a pacient sa doňho stále viac zamotáva.

Záverom

Odpoveď na otázku v nadpise je podľa Frankla zrejmá. Psychoterapeut alebo lekár môže svojimi zásahmi neraz posilňovať negatívne symptómy a vytvoriť dokonca neurózu. Frankl však okrem vymedzenia tejto špecifickej skupiny neuróz popísal aj bohaté možnosti intervencií. Vo svojich knihách často skloňuje pojmy ako sebapresah či sebaodstup a popisuje aj základné psychoterapeutické techniky pre zamedzenie rozvoju iatrogénnych neuróz ako paradoxná intencia či dereflexia.

Pre Frankla bolo tiež nevyhnutné pacientovi objasniť, akú rolu vo vzniku problému zohráva anticipačná úzkosť a akú rolu má prepäté sebapozorovanie, ktoré samo o sebe dokáže narušiť všetky regulačné funkcie. Dôležitosť prikladal aj jasnému vysvetleniu, že patogénny mechanizmus anticipačnej úzkosti treba vnímať ako prirodzený ľudský jav, ktorý sám o sebe vôbec nemusíme považovať za chorobný.

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava Facebook: psychologdusanfabik